Budík nás zobudil pred siedmou, pozviechali sme sa a pobrali na jajecnicu z 3 jajec, ktorú nám pripravil Lukáš. K sa rozhodol, ze na základe akútnej indispozície nás opustí a vráti sa naspäť do Lendaku. Najedení a zbalení sme sa ešte s Lukášom odfotili pred schroniskom a vybrali sa po modrej na Kruhliak. Značka je toho času zatretá a tak nás nepostrádateľný Lukáš doviedol ku skratke. Pri ukazovaní smeru prešiel s kľudom Yodu zopár metrov po kmeni, ktorý asi 3 metre nad zemou spájal dva oprotiležiace brehy. Urobil to tak nečakane, že sme ho pri tom ani nestihli odfotiť. My sme pekne pomaličky prebrodili potok a na druhej strane nám už ukázal, že kadiaľ máme ísť. Rozlúčili sme sa s ním aj s K a vydali sa do kopca /Lukáš ešte gratis okolo obeda odviezol K do Medzilaboriec na autobus!!! - mnohí slovenskí prevádzkovatelia by mali ísť k nemu na školenie... napr. kompletný personál pohostinstva u nymfomanky.../. Stúpanie bolo dosť zdĺhavé a nie veľmi zaujímavé, snáď s výnimkou miesta, kde sme stretli počas celej expedície v podstate jediného vyššieho stavovca tejto údajne flórou i faunou prepchatej rezervácie - skokana hnedého. V letargickom kŕči ležal na dne mláky a nereagoval na žiadne pohyby fotoaparátov, keď sme sa ho v tejto z pohľadu fotografa komplikovanej situácii pokúšali vyfotiť. Nechali sme ho teda čakať na bozk krásnej princezny a pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách od Roztokov Górnych sme prišli na križovatku s červenou značkou. Privítala nás hmla a spolu s pokrútenými kmeňmi stromov vytvárala atmosféru Mordoru. Prešli sme ešte pár desiatok metrov a ocitli sa na Kruhliaku. Vychutnali sme si výhľad a ďalšia z množstva prehánok nás prinútila pokračovať ďalej. Zastavili sme až pri studničke pod vrchom Pľaša, kde sme sa naobedovali. Nádherné ticho tejto panenskej prírody narušila iba neustála vrava prechádzajúcich českých bratov. Na Pľašu sme vystúpili hôľnym terénom lemovaným hustým čučoriedkovým porastom. Nepríjemný vietor nás prinútil rýchlo opustiť túto kótu. Neskôr sme minuli ďalšiu studničku a začali stúpať do sedla pod Ďurkovcom. V sedle oddychovali ďalší zástupcovia bratského národa a tak sme pokračovali prudkým stúpaním na Ďurkovec. Č si ošetril čerstvý pľuzgier na päte, trocha sme si oddýchli a vyrazili na cestu. Až po Jariabu skalu sa blatistý terén striedal s mokrými snehovými poliami. Na Jariabej skale sa nachádza ohradené miesto s výhľadom a v drevenej doske vyrytými popismi okolitých vrchov, pre hustú hmlu sme však mali výhľad zredukovaný len na zopár metrov nadol. Za touto skalou opäť začína prales - pokrútené, machom obrastené stromy v kombinácii s aromatickým medvedím cesnakom. Prales vystriedali "poloniny" s čučoriedkoviskami a my sme cez Čelo vyšľapali na Borsuk. Posledná fáza dnešného putovania bukovými lesmi sa ukázala najkrajšou, neobvyklé tvary stromov burcovali fantáziu na maximum. Č so Štajom z obavy pred obsadením útulne, pridali do kroku a asi o pol hodiny skôr ako K a Jules dorazili okolo 16.00 do prázdnej útulne. Útulňa je skromne vybavená - 2 dlhé lavice po stranách, na poschodí pričňa na relatívne pohodlné spanie pre 3 nocľažníkov. Dvere na útulni nahrádza igelitový záves, ktorý je možno naspodku zaťažiť a obmedziť tak prúdenie vzduchu z exteriéru. Takisto okno tvorí igelitová výplň. Pri útulni sa nachádza ohnisko s lavicami a stolom a pár metrov poniže aj studnička s tečúcim prameňom. Popadaného dreva na okolí bolo dosť a tak sa nám pomerne rýchlo podarilo založiť oheň. S chuťou sme sa najedli a pobrali sa ohrievať ku ohníku. Vyrušil nás príchod dvoch mladíkov, ktorí na úvodnú otázku, že či sú češi, odpovedali že hej, a že za nimi ešte ide jedna nezávislá skupina. Predstavili sme si, že kvôli neustálemu džavotu oka nezažmúrime a zatvárili sme sa kyslo. Keď zbadali naše posmutnelé tváre, nechápavo sa na seba pozreli a pobrali sa stavať stan obďaleč. Po nejakom čase sa vrátili k ohňu a vysvitlo, že sú to dvaja humenčania - biofyzik Peter a stavbár Hivar. Našu otázku zle pochopili, mysleli, že sa pýtame, že či sú všetci. Dobre sme sa na tom pobavili a v bujarej zábave sme pokračovali hlboko do noci. Medzitým ešte prišla druhá /nezávislá/ skupina, ktorá si pri studničke postavila 2 stany. Počas celého večera tie stany nepochopiteľným spôsobom preskupovali, až sme získali dojem, že asi hrajú škrupinky. Humenčania z nich nemali celkom dobrý pocit a keďže nasledujúce dva dni mali pokračovať tým istým smerom ako záhadní cudzinci, pokúšali sa nás nahovoriť, aby sme využili momenálnu početnú prevahu a týchto podozrivých jedincov eliminovali. Nakoniec však k najhoršiemu nedošlo a okolo pol noci sme sa pobrali spať. Podľa recenzie z Hikingu sme očakávali nočný útok armády plchov a tak sme všetky potraviny zabalili a dôkladne uschovali v batohoch.
