Ráno o 3:45 nás Jules so Štajom vyzdvihli v Lendaku a nasmerovali sme si to do Sniny. Väčšiu časť cesty nás spomaľovali 2 policajné autá, ktoré sme z pochopiteľných dôvodov nemohli predbehnúť. O pol šiestej sme sa už v Snine stretli so šéfom logisticko-zabezpečovacieho tímu Karaokem a jeho kolegom Peťom. Časť expedície pokračovala do Osadného autobusom, batohy a K a K sa viezli autom. Stretli sme sa pri domove sociálnych služieb, pripravili sa na púť a okolo 7 vyrazili. Prístupová cesta na hrebeň má žlté značenie a z väčšej časti vedie po asfaltke. Pred vstupom do NP nás víta tabuľa s pokynmi správania sa vo voľnej prírode. Po povinných fotografiách kráčame po drevenom moste do lesa a začína stúpanie. Míňame brigádničky upravujúce turistický chodník a asi po 20 minútach vchádzame na bývalý hraničný priechod Balnica. Dáme si krátke občerstvenie a kocháme sa výhľadom na zástavby pri železničnej trati. Ako sme sa neskôr dozvedeli, železnica je toho času mimo prevádzky... Posilnení sa vydávame ďalej. Kráčame zvlneným lesným terénom, sledujúc pätníky označujúce hraničnú čiaru. Terén vedie bukovým lesom s občasnými stúpaniami resp. klesaniami. Stretávame 2 Čechov, ktorí majú namierené na Duklu. Ďalšia skupinka nasledovala asi o pol hodinku, boli to opäť naši českí bratia, tentokrát vyzbrojení hľadačmi kovov a mapami so záhadnými krížmi medzi vrstevnicami /evidentne pátrali po ostatkoch padlých vojakov a ich výzbroji/. Miesta na mape signalizujúce hríbik sme v teréne nenašli, pravdepodobne ich nahrádzali kovové tyče zapichnuté v teréne. Táto fáza hrebeňovky je pomerne nezáživná /možno aj v dôsledku ešte nevypučaných stromov/, putovanie lesom spríjemňujú občasné výhľady na blízke okolie. Prichádzame k poľskej modrej značke, ktorá udáva vzdialenosť k nášmu cieľu na 1 1/4 hod.. Podľa mapy by modrá mala odbočovať doľava, my sme však žiadnu odbočku nenašli a tak sme pokračovali po duálnom modro-červenom značení. Po asi hodinke a pol sme konečne dorazili do Ruského sedla, kde sa okrem bývalého hraničného prechodu nachádza aj turistická útulňa s prameňom pitnej vody. V oddychu nás vyrušili miestni štvorkolkári, ktorí nás počastovali statočnými stakanmi hruškovice. Začalo liať a tak sme si ani nestihli obzrieť útulňu a ponáhľali sa po žltej do Roztokov Górnych. Po 25 minútach rezkej chôdze sme došli k väčšiemu, trojposchodovému rodinnému domu ktorý bol nakoniec Schroniskom u Cichej doliny. Bránička bola mierne pootvorená, čo bol dobrý signál a tak sme teda vkročili dnu.
Chata však bola na naše veľké sklamanie zamknutá. Zvonili sme, ale nikto neotváral. Vydali sme sa na obhliadku domu z oboch strán, keď sa v tom momente dvere otvorili a oslovil nás sympatický mládenec menom Lukáš. Po krátkej konverzácii sme zistili, že sa tu môžme vyspať, najesť a že dokonca ani platba v korunách nie je problém. Spokojní sme sa ubytovali a pobrali do jedálne. Lukáš nás počastoval herbatou Lipton, vynikajúcim bigosom, znamenitými pirohmi plnenými kapustou a hubami, nalečnikmi se smietanku a miestnymi pivom Tiskie. K jedlu nám pustil bizarnú muziku. Nasýtení a príjemne unavení sme sa pobrali do našej izby, kde sme s Lukášom ešte chvíľu popili a zahrali karty. Lukáš medzitým odbehol autom do najbližšej dediny aby nám 2 fľašami vodky vyborovej doplnil rýchlo sa míňajúce zásoby na cestu. Okolo 23 sme sa pobrali spať.
