K a K ako aktívni účastníci Mojsejfestu sa ešte nachádzali v Pieninách a ja som sa vybral na Chatu pri piatich plesách sám. Nasadol som teda v Lendaku na vlak, vystúpil v Poprade, hodinku počkal a nasadol na autobus na Lysú Poľanu. Vystúpil som na konečnej, v miestnych potravinách kúpil lieskové orechy na cestu a zamenil zlote /odporúčam meniť zlote na Slovensku, podnikavá rzecz pospolita polska na druhej strane hranice ponúkala výmenu za oveľa nevýhodnejších podmienok/. Preukázajúc sa platným OP som prekročil hranicu a vybral sa doľava. Doprava vedie cesta na Zakopane. Prešiel som okolo tržnice so suvenírmi, ovčími kožušinami a korbáčikmi, zakúpil si vstupenku do parku a vydal sa na túru. Také davy ľudí som naposledy videl na Lendackych vianočných trhoch. Húfy ľudí mierili mojim smerom, čo ma trocha zneisťovalo. Pre istotu som vybral mapu a nazrel, či idem správnym smerom /očakával som totiž, že ku piatim plesám pôjde málokto/. Mapa ma uistila, že idem správne a tak som na asfaltke zrýchlil tempo a začal obiehať skupinky poliakov. Po hradskej kráčali aj konské povozy vezúce lenivejších rekreantov. Nezáživné stúpanie pokračovalo až po Mickiewiczove vodopády, kde sa húfy rozdelili na dva prúdy. Hlavný prúd vrátane povozov smeroval na Morské oko, menší na Chatu pri piatich plesách. Vošiel som teda do lesa a začalo intenzívnejšie stúpanie. Po chvíli terén nabral miernejší ale stále stúpajúci charakter. Po najbližší hríbik mala cesta trvať hodinu a pol. Postupne som vyšiel z lesa a pokračoval Dolinou Roztoki, pričom okolité skaly boli zahalené v hmle. Prišiel som ku hríbiku a začalo prudké traverzové stúpanie po čiernej. Dalo mi to riadne zabrať ale nakoniec som sa ocitol na cestičke vedúcej ku chate. V okolí chaty bolo množstvo ľudí, tak som vošiel dnu. Našiel som recepciu a zarezervoval som spanie pre mňa aj K a K. Keď som sa o to isté pokúšal pred pár dňami majlom, vždy mi došla záporná odpoveď, že voľné kapacity nemajú. Vyšiel som pred chatu a začal hľadať signál aby som sa spojil s K a K. Signál možno zachytiť na chodníku za chatou smerom do Doliny Roztoki, troška ďalej od chodníka, po výstupe na balvan. Dozvedel som sa, že moji priatelia ešte nevyrazili, že ich môžem očakávať najskôr o 4 hodiny. Vrátil som sa teda na izbu a zaľahol. Po pár hodinách som vstal a rozhodol sa, že pôjdem parťákom naproti /po telefóne som ich navigoval, aby sa vyviezli povozom na Morské oko a odtiaľ to k cieľu mali za nejaké 2 hodinky/. Prešiel som okolo Predného poľského plesa a začal stúpať. Asi po tri štvrte hodinke som bol na Swistowej Czube a opäť som chytil signál. Volám a dozvedám sa nemilú novinku. K a K akurát dorazili ku Morskému oku. Vraciam sa teda späť na chatu a dávam si večeru. Vychutnávam si čaj po večeri, keď zrazu kobieta prestiera môj stôl bielym obrusom. Poďakujem sa teda, kobieta však zúrivo gestikuluje a odháňa ma preč. Presadám si teda ku stene a s napätím sledujem, čo sa bude diať. Prinášajú kríž a postavia ho ku stolu, kde som predtým sedel. O chvíľu začala omša. Vychádzam teda z chaty a kochám sa okolím. Po pol hodinke prichádzajú K a K, zvítame sa a ja ich oboznamujem so situáciou. Neveriacky vojdú dnu a znepokojení sledujú dianie. Najhoršie na tom je, že počas tejto udalosti je zavretý výčap. Omša čochvíľa končí, kolegovia sa ubytujú a povečerajú. Oproti slovenským chatám je menu oveľa striedmejšie a alkoholu majú iba dva druhy - rum a likér. K a K sa s týmto žalostným stavom nejak vyrovnali a objednávame si rum. Spať ideme ako vždy medzi poslednými, darí sa nám nadväzovať kontakty s poľským slabším pohlavím, žiaľ na mená už si nespomíname. Na izbe s nami spí aj staršia veriaca kobieta, ktorá to zrejme berie ako skúšku. Nastavujeme si budík na pol piatu a ukladáme sa na spánok.
Chata má jeden vážny nedostatok, na izbách sa nenachádzajú zásuvky a my nemôžme nabiť telefóny.
Na druhej strane zasa s obdivom hľadíme na stupačkové toalety.
