Orla perć

O pol piatej nás budí K prenikavé zvonenie, vonku je ešte tma a tak sa dohadujeme, že ešte si dáme pol hodinku a vyrážame. Tak sa aj stalo, použili sme exkluzívne toalety, rýchlo sa pobalili a ešte za tmy vyrazili. Prvých štyridsať minút je pohodových, prechádzame okolo 5 plies a tešíme sa na to, čo nás čaká. Cestou popíjame čaj, čo mal so sebou Č, čo sa ešte ukáže ako jeden z kľúčových faktorov. Slnko vychádza a my začíname intenzívne stúpať na sedlo Zawrat. Po chvíli sa naše tempo začína spomaľovať, K dochádzajú sily. S K ho povzbudzujeme, dodávame železnú rezervu - hroznový cukor od Miša z Dolomitov a pokračujeme ďalej. Naše povzbudzovania krízu zažehnať nepomáhajú a tak K s ťažkým srdcom zanechávame jeho osudu /v bezpečí sa vrátil na chatu/. Takto oslabení ako prví v tento deň vystupujeme na sedlo. Dáme si raňajky, kocháme sa výhľadom a rozmýšľame o ďalšom postupe. Prichádzajú dvaja poliaci a dáme sa s nimi do reči. Dozvedáme sa, že najnáročnejší úsek je po Kozi Wierch. Kvôli bezpečnosti je trasa jednosmerná. Podľa mapy je to tretina cesty, potom už je to balada. K si nasadí plembak a ze prekrásneho počasia vyrážame. Podľa mapy Orla Perc v mierke 1:5 000, máme pred sebou cca 4 kilometre, 1020 m stúpania a 1055 m klesania. Spočiatku túra vedie hrebeňom, prichádzajú úvodné reťaze, zatiaľ nič mimoriadne. Užívame si trasu, počasie a nádherné výhľady. Prechádzame cez Ml. Kozi Wierch a začína exponovanejší terén. Míňame viklan, pri ktorom sa samozrejme na krátku prestávku zastavíme a fotíme sa. Ďalej pokračujeme cez Zmerzlu Przelezc až ku rebríku klesajúcemu na Koziu Przelezc, kde začína prvý ústupový chodník /celkovo sú tri/. Trasa v týchto miestach je už značne exponovaná, skaly sú vlhké a klzké. Postupne začíname opäť stúpať a cez sériu kramlí a reťazí v mape označených lebkou so skríženými hnátmi /najvyššia obtiažnosť vyvrcholíme na 2291 m vysokom Koziom Werchu. Nádherným výhľadom na Vysoké Tatry a Dolinu piatich plies si spríjemňujeme oddych. Najnáročnejšiu etapu už máme za sebou... Po pol hodinke zostupujeme po skalách. Cesta je spočiatku nenáročná, neskôr vedie rôznymi nebezpečnými suťoviskami, kde by možno nejaké istenie nebolo na škodu. Počasie sa zhoršuje, padá hmla a ochladzuje sa. Postup začínajú komplikovať oprotiidúci poliaci /od Kozieho Wierchu smerom na sedlo Krzyzne je trasa obojsmerná/. Až po Zadni Granat sme minuli jediný úsek s reťazami /do Gasienicowej doliny vedie ďalší ústupový chodník/. Hrebeň Granatov pripomína Roháče, častokrát si pri lezení vypomáhame rukami. Zo Skrajneho Granatu vedie posledný ústup opäť do Gasienicowej doliny. Tekutiny sa nám pomaly míňajú, túra sa zdá byť bez konca, telefóny sú vybité -nemôžme už ani fotiť. V hmle postupujeme ďalej, spočiatku opäť nebezpečným suťoviskom, neskôr sériou reťazí a kramlí, postup spomaľuje obojsmerná prevádzka. Dehydrovaní v ďiaľke zbadáme sedlo Krzyzne, prichádzame ku hríbiku a sadáme si na oddych. Smädní snívame o tom, že by sme si dali vychladenú colu, len by tak zhučala. Z ničoho nič sa zotmelo a prichádza búrka. Zostupujeme, tak rýchlo ako nám to terén umožňuje, snažiac sa uniknúť dažďu. Lejak nás však dobehol, vyberáme pršiplášte a pokračujeme. V daždi kráčame vyše hodiny, až konečne zbadáme vytúžený hríbik. Na šťastie prestáva pršať. Odtiaľ už je to len pár minút na chatu a o chvíľu si dávame colu. Je už pomerne neskoro a tak sa nezdržujeme a vydáme sa na parkovisko pri Lysej Poľane. Máme pred sebou ešte minimálne dve hodiny. Zničení, ale spokojní sami zo sebou prichádzame na parkovisko, kde nás už čaká znudený K a odváža nás domov do Lendaku.