Ettore Bovero Col Rosa

Vstali sme skoro ráno, rozlúčili sa s Milankom, ktorý sa tentokrát rozhodol pre cestný bicykel a okolo siedmej vyrazili. Prešli sme cez včerajšie sedlo a za Cortinou D´ Ampezzo sme autá nechali na parkovisku v olympijskom tábore Olympia. Chodník spočiatku viedol širokou lesnou cestou medzi ihličnanmi /na rozdiel od Tatier nezničených lykožrútom/. Za štvrťhodinku začalo stúpanie serpentínami. Po asi hodine a pol prichádzame do sedla, odkiaľ začína ferrata Ettore Bovero. Navliekame si úväzy, nasadíme plembaky a môžme sa do toho pustiť. Mišo ako vedúci výpravy nás poučil o zásadách výstupu a určil poradie. S K máme trocha obavy, okrem kurzu VHT s ferratami nemáme žiadne skúsenosti. Najväčším problémom je neustále prepínanie skôb o oceľové istiace lanko. Chce to len trocha cviku a už nám to ide ako po masle. Vzhľadom na prúd postupujúcich ľudí za nami, nemáme ani čas rozmýšľať nad prípadným nebezpečenstvom a plynulým tempom rýchlo postupujeme ďalej. Najväčší problém som mal na jednom previse, keď som si nevšimol smer postupu a vyškriabal sa dosť vysoko. Dostal som sa až na miesto, odkiaľ som sa nevedel pohnúť ďalej, Mišo ma zospodu upozornil na správnu cestu, tak som sa vrátil a pokračoval ďalej. Po prekonaní najexponovanejších úsekov sme ešte zdolali posledné kramle a vyšli na 2166 m vysoký vrchol Col Rosá. Na vrchole sme sa tradične pofotili, zapísali do vrcholovej knihy, našli si vhodné miestečko a najedli sa. Obloha sa začala zaťahovať a Mišo nás už duril na odchod. Zostup bol nepríjemný, chvíľku dokonca padal aj sneh. Schádzali sme suťoviskom po serpentínach vyše hodiny, až sme sa vrátili späť do lesa. Pomedzi stromy neodolateľne presvitala nádherne azúrová riečka, pri ktorej sme si výdatne oddýchli od náročného zostupu. Nasadáme do áut a vyberáme sa do Cortiny na pizzu. Keďže je však siesta, všetko je zavreté a s dlhými nosmi sa vraciame do Pederoy. V miestnom bistre si dávame pivo a zberáme sa na večeru.