Baníkov, kráľ Roháčov, je najvyšším vrcholom hlavného hrebeňa Západných Tatier a zároveň patrí aj k najpríťažlivejším končiarom tohto pohoria. Baníkov je budovaný granitoidnými horninami a jeho ostré tvary vznikli vplyvom ľadovcov. Samotný vrchol je úzky, jeho kolmé steny strmo spadajú do okolitých dolín. Rozprestiera sa nad Jaloveckou, Žiarskou, Roháčskou a Bobroveckou dolinou.
Baníkov poskytuje kruhový výhľad na dominanty Oravy, Liptova či Tatier.
Žiarskou dolinou na Žiarsku chatu
Táto časť etapy je identická s tou, ktorá bola popísaná v túre na Plačlivô. Hneď ako som minul Medvediu štôlňu, pošťastilo sa mi stopnúť PRAGU V3S. Vyložil som Atiho na korbu a vyštveral sa za ním. Cesta rýchlo ubiehala, míňali sme iných peších turistov, ktorí sa s počudovaním pozerali na dychčiaceho chlpáča na korbe. Cca kilometer pred Žiarskou chatou šofér "vétriesku" na príhodnom mieste otočil, vysadil ma a vrátil sa k ťažbe dreva. O chvíľu nás predbehol traktor s ťažným koňom na vlečke. Ďalšia cesta rýchlo ubehla a okolo siedmej sme boli pred Žiarskou chatou.
Okolo Šarafiového vodopádu na Jalovecké sedlo
Za Žiarskou chatou nachádzajúci sa hríbik nás nasmeroval doľava. Vydali sme sa po zelenej značke a asi po 3 minútach sme došli k Pietnemu miestu obetí Západných Tatier. Tento symbolický cintorín má príhodný názov - Mŕtvym na pamiatku, živým pre výstrahu. Kameňmi vydláždený chodník pokračuje lavínou zničeným svahom a čoskoro prichádzame k Šarafiovému vodopádu. Šarafiový vodopád má ľadovcový charakter, dosahuje dĺžku cca 20 m, najvyšší stupeň má 3,5 metra a vyúsťuje v Šarafiový potok. Od vodopádu zelená značka pokračuje serpentínami. V nadmorskej výške cca 1500 m sa ochladzuje a začína dáždik, ktorý nás sprevádza až na Jalovecké sedlo. Výhľady sú teda obmedzené, spomedzi mrakov občas vystupuje Baranec. Vystúpame ešte 350 metrov a okolo deviatej oddychujeme na Jaloveckom sedle. Dážď ustáva, vôkol nás sa prevaľujú oblaky hmly a môžeme pozorovať Sivý vrch, hrebeň Baranca so Smrekom, Príslop a nedaľeko sa rozprestierajúce Kozie chrbty s úvodnou Jalovskou kopou.
Z Jaloveckého sedla na Príslop
Je niečo po deviatej, Ati kňučí, že už chce pokračovať ďalej a tak začíname so stúpaním na Príslop. Skupinka pred nami stúpajúcich turistov už zmizla za horizontom. Po prekonaní cca 150 výškových metrov sa ocitneme na trávnatej plošine, ktorá vyúsťuje v záverečné stúpanie na vrchol Príslopu. Keď sa ocitneme na malom hrebeni končiacom samotným vrcholom, míňame skupinku vracajúcich sa turistiek. Pôvodne mali v úmysle z Baníkova pokračovať cez Tri kopy do Smutného sedla, ale kvôli nie veľmi vábnemu počasiu sa radšej rozhodli vrátiť už z Baníkova. Súhlasne pritakám, že počasie nevyzerá najlepšie a že sa správne rozhodli. Neuvedomil som si však, že vrchol pred nami, z ktorého sa práve otočili, je ešte len Príslop a nie Baníkov. Rozlúčim sa s dievčatami a pred desiatou sa celý vytešený uvelebím na vrchole. S Atim si urobíme vrcholovú fotografiu a fotím aj okolité výhľady. Po chvíľke mi dochádza, že keď som bol na Baníkove naposledy, vyzeralo to tam trocha ináč. Záblesk poznania, kolieska sa pootočia, zacvaknú a pochopím, že toto je ešte len Príslop. Pomerne prudko zostupujúci chodník, o ktorom som si pôvodne myslel, že smeruje do Baníkovského sedla je len hrebeň pokračujúci na Baníkov. Hmla sa definitívne začína rozchádzať a na konci hrebeňa sa vynára aj vrchol Baníkova.
Z Príslopu na Baníkov zelená značka pokračuje mierne exponovaným terénom
Zostup z Príslopu vedie skalnatým terénom. Zelená značka sa nachádza na dobre viditeľných miestach skalných brál. Keďže ma sprevádzal verný štvornohý spoločník, volil som radšej nižšie položený a bezpečnejší chodníček ako mierne lezecký terén. Po zostupe do najnižšieho bodu hrebeňa už výstup pokračuje nenáročným stúpaním. Stúpame ešte asi desať minút a konečne sme na najvyššom vrchole hlavného hrebeňa Západných Tatier - Baníkove. Baníkov sa opäť ocitá v hmle, takže českých turistov hľadajúcich "kešku" niekde smerom na Tri kopy je viac počuť ako vidieť (žiaľ ;-)).
Zostup do Baníkovského sedla trvá menej ako pol hodinky
Zostup do sedla je technicky menej náročný ako zostup z Príslopu a preto cesta ubieha rýchlo. Na južnej strane svahu nerušene odpočívajú kamzíky. Hrebeň je zahalený v hmle, občas sa nám po pravej strane odkrývajú výhľady do Spálenej doliny. Po asi 20 minútach vidíme z hrebeňa smerovník v sedle a o chvíľu sme už pri ňom. Baníkovské sedlo spája dolinu Parichvost so Spálenou dolinou a 2 167 metrov vysokú Pachoľu s Baníkovom. Zo Spálenej doliny akurát vystúpala menšia skupinka prísne zoradených, technicky, ale pritom naľahko vystrojených turistov, ktorí bez prerušenia pokračujú na Pachoľu. Ja zo sedla trocha schádzam po modrej značke a usadím sa v závetrí vybudovanom z kameňov.
