Veľké Biele pleso

Keďže od 01. novemra je zimná uzávera väčšiny vysoktatranských chodníkov, naplánovali sme si túto nenáročnú túru popod Belianske Tatry. Z Lendaku sme vyrazili skoro ráno vlakom do Popradu. Na stanicu nás prišli odprevadiť naši kumpáni, ktorí sa ešte nestihli vrátiť domov zo včerajšieho flámu. Odprevadili nás až do vlaku. Vyskakovali z neho už počas jazdy, ale všetko dobre dopadlo... Autobus z Popradu do Tatranskej Kotliny mal ísť až po hodine a tak sme navštívili klasickú staničnú krčmu Pupa a išli nakúpiť do Bily pri stanici. K zobral Belindu na ruky a promenádoval sa po Bile. Pri pulte s mäsovými výrobkami kúpil Belinde šunku Remiér. Personál bol z Belindy celkom ohúrený, ani sa nezmohol na protest. Po nákupe sme nastúpili do autobusa a konečne sa vydali do Tatranskej Kotliny. Keď sme vystúpili, opýtali sme sa strážcu parkoviska, ako sa čo najskôr dostaneme na značku. Poradil nám skratku, vyrazili sme smerom na Beliansku jaskyňu a odbočili doľava po neznačenom chodníku. Po asi pol hodinke sme došli na rázcestie na ktorom značka zmizla. Na spráchnivenom pni bola bielou farbou vyznačená šípka doľava s nápisom chata Plesnivec. Tu sme sa zoznámili s ďalšími rodákmi Inge, Janou, Gabim, Milanom a dvoma bezmennými dcérami. Mali to namierené na Plesnivec. Pri Šumivom prameni vedie cesta na chatu po zelenej značke, my s K sme sa rozhodli ísť ešte asi 5 min. ďalej a dôjsť po žltej značke dolinou Siedmych prameňov. Značenie bolo nezreteľné a tak sme značku stratili. Začali sme stúpať veľmi prudkým kopcom, až sme vyšli na čistinku, kde sa nám odkryl výhľad na Lomničák. Na konci čistinky bol chodník so zelenou značkou smerom na Plesnivec. Potešení sme sa vydali ďalej. Cesta pokračovala zvládnuteľným stúpaním a asi po trištvrtehodine sme už zbadali chatu. Plesnivec je krásne situovaný pod Belianskymi Tatrami, potešení panorámou sme smelo vkročili do chaty. Zaskočila nás nevrlá reakcia chatára, ktorý ihneď spustil, že slušní ľudia vida značku zákaz vstupu psom a psov do chaty nevodia.
Belinda však bola na rukách a ani by nás nenapadlo, že uprostred prírody bude mať niekto problémy so psami. Tak sme si len objednali polievku a usadili sa pri chate. V kľude sme pojedli a asi po pol hodine došli aj naši rodáci. Trocha sme sa s nimi dali aj do reči, počastovali sme sa navzájom a asi po dvoch hodinách družnej debaty sme sa rozlúčili. Slnko sa schovalo za oblaky a citeľne sa ochladilo. Aj sme troška zapochybovali, či ísť ďalej, ale plán je plán. Chodník pokračoval prudkým traverzom v smrekovom lese s nádherným výhľadom na Skalné vráta a Červenú skalu. Stretli sme zopár oprotiidúcich kolegov a pomaly začali klesať. Postupne sa stromy začali zmenšovať a prechádzali sme Pastvinami. Na nešťastie bol hrebeň Belianskych Tatier v hmle a tak sme si nemohli vychutnávať výhľad. Značka prudko zabočila doľava a nastalo záverečné stúpanie k Veľkému Bielemu plesu /prevažne snehom/. Pri plese sme sa zohriali čajom z termosky a vzhľadom na pokročilý čas sme upustili od zámeru navštíviť ešte Brnčalku a vydali sa dole, k Šalviovému prameňu po modrej značke. Pohodlným klesaním sme pokračovali až ku Vyhliadke, kde sme odbočili na modrú, na Tatranské Matliare. Na ďalšom rázcestí, už za tmy sme smerovali do Tatranskej Lomnice. Aj napriek čelovkám sme stratili značku a cez polom smerovali ku Grandhotelu. Rúbanisko bolo plné výmoľov, mladých výhonkov stromov a vyvrátených pňov. Za normálnych okolností by nám táto vzdialenosť trvala 10 minút, ale v tme a zložitom teréne sme to šli asi pol hodinu. Konečne sme sa ocitli v Tatranskej Lomnici a keďže sme mali ešte času do odchodu vlaku, povečerali sme v reštaurácii U medveďa. Jedná sa o českú reštauráciu s veľmi milou a ochotnou obsluhou. Ako bonus ponúkajú zdarma aperitív - medovinovú slivovicu /vynikajúcu/ a k jedlu opražené kolieska rohlíkov so škvarkami alebo domácou masťou. Po jedle sme nasadli na električku do Starého Smokovca a presadli na vlak do Popradu. Po šiestej je mimo sezóny problém zakúpiť lístky a tak si treba pripraviť dosť drobných do automatu vo vlaku. V Poprade sme asi pol hodinu čakali na vlak a tak sme okolo deviatej večer boli doma, v Lendaku.