Ráno o pol ôsmej sme vystúpili z vlaku v Spišskej Novej Vsi. Podľa internetu nám za 20 minút mal ísť autobus až do Novoveskej Hute. Zorientovali sme sa na rozsiahlom nástupišti a zistili, že autobus ide až po ôsmej. Pomocou analógovo-digitálneho rozboru nám to potvrdil aj miestny iniciatívny informátor. V stanovenom čase prišiel autobus tesne pred zaradením do kategórie veteránov a odviezol nás na miesto určenia. Vystúpili sme pri hríbiku aj keď sa ukázalo, že sme mohli ešte chvíľu pokračovať. Prešli sme teda dedinou a značka odbočila po hradskej do lesa. Prešli sme závoru a na rúbanisku odbočili doľava smerom do kopca. Začalo prudké stúpanie na Poľanu pod Muráňom s 440 m prevýšením. Značka viedla úzkym chodníčkom cez vysoké malinovisko, až sa kdesi v polovičke rúbaniska vytratila. Zvolili sme si čo najkratšiu cestu smerom nahor. Po zdolaní obtiažnejšieho terénu sme sa ocitli na okraji hustého porastu. Predierali sme sa asi ešte 5 minút a vyšli sme pri hríbiku. Krátka prestávka na oddych a pokračovali sme ďalej na Veľkú Knolu. Cestou sme minuli zberača lesných plodov s bicyklom, ktorý nám vyrozprával historku o kráľovskom hadovi. Vraj ho na Pálenici videl na vlastné oči. Dovtedy poverám neveril, ale vtedy sa presvedčil. Had má vraj na hlave korunku /respektíve hrebienok ako kohút/ a ostatné hady sa o neho chodia obtierať za účelom zvýšenia plodnosti. Človeka sa vraj vôbec nebojí. Miestni ho už boli párkrát loviť, aby ho mohli ukázať na Markíze, ale zatiaľ neúspešne. Čoskoro sme prišli na hríbik Pod Muráňom. Začína tu 5. stupeň ochrany a les pôsobí fakt starobylým dojmom. Pomedzi čučoriedky a smreky sme prišli k rázcestiu na Veľkú Knolu. Známou cestičkou sme sa ocitli pri vrcholovej knihe s charakteristickým samorastom. Pozorní návštevníci tu pre miestnu faunu zanechali zrejme ako pozornosť 2 fľaše od piva. Obdobne pri skalách, z ktorých je za pekného počasia výhľad na Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu, sa nachádzala rozsiahlejšia zbierka netriedeného komunálneho odpadu. Po čase sme sa po žltej vydali späť na rázcestie a odtiaľ na Malú Pálenicu. Zostupovali sme takmer po celý čas až na sedlo Grajnár. Neďaleko nefunkčnej chaty bolo zaparkovaných množtvo áut svedčiacich o hojnom počte hubárov a čučoriedkárov. Odbočili sme na značku, až sme prišli k rázcestiu Pod Javorom. Minuli sme odbočku na strelnicu a začali s miernym stúpaním na Ferdinandku. Využili sme možnosť občerstvenia pri studničke a na rúbanisku zabočili doľava. Značka sa opäť na chvíľu stráca, ale treba prejsť popri chate a čochvíľa sa značka opäť objaví. Stretávame posledných zástupcov lovcov a zberačov a prichádzame na Ferdinandku so zvláštnym hôľnym nádychom. Po prechode začína mierne klesanie, až kým sa nevynoríme pod Pálenicou. Pri stúpaní opäť nachádzame bordel po zberačoch čučoriedok. Asi po 30 minútach vychádzame pri kope balvanov, ktorá tvorí vrchol. Zohriate skaly v lete sú zrejme obľúbeným útočiskom hadov, odtiaľ pravdepodobne pramení aj historka o kráľovskom hadovi. Kvôli obmedzenej viditeľnosti sa pokocháme len okliešteným výhľadom, poteší nás však výhľad na Skalisko. Kľudne sa najeme a začíname zostupovať. Zostup prebieha až na miernu únavu bez komplikácií. Asi po hodine a pol sa vynárame pod Čiernym lesom a otvára sa nám panoráma Hnileckej doliny s Nálepkovom. Prejdeme cez mestečko, kúpime si lístky na vlak a odvezieme sa do Margecian. Opäť zrýchlený prestup a už stojíme až do konca v preplnenom vlaku do Lendaka.
