Trohánka z Medzeva

Pôvodný plán bol ísť smerom na Trohánku, odtiaľ na Kloptaň a cez sedlo Jedľovec sa vrátiť naspäť do Medzeva. Od začiatku bola táto akcia zmätočná. Keďže som do Medzeva autobusom už dávno nešiel, nemal som ani potuchy o tom, že kde mám vystúpiť. Vystúpil som hneď na prvej zastávke, kde so mnou vystúpila aj značná časť cestujúcich. Po odchode autobusu som si všimol, že všetci sú príslušníci privilegovanej národnostnej menšiny a pochopil, že som sa asi mierne unáhlil. No ale na stĺpe som si všimol žltú značku, ktorá ako som si v autobuse prečítal mala viesť na Trohánku. Sledoval som teda značku a na námestí odbočil doľava. Akosi som si neuvedomil, že Trohánka je opačným smerom. Nič netušiaci som teda kráčal hore kolo rodinných domov, minul som Tábor mládeže Grunt až som vyšiel na čistinku, kde sa mi značka stratila. Obďaleč som si povšimol skupinku 3 domorodcov pri ohníku, takže som sa pobral k nim opýtať sa kadiaľ mám ísť. Po úvodných formalitách ma ihneď počastovali prevareným vínom a dozvedel som sa, že sú to miestni značkári. Hneď po príchode, sa ma pýtali, že kam mám namierené a keď som povedal že na Kloptaň iba na seba mlčky pozreli. Zahriaty vínkom som teda vytiahol mapu aby mi ukázali kde sme a ktorým smerom mám ísť. Na moje prekvapenie vysvitlo, že idem smerom na Jelení vrch a že by som skončil niekde v Zádielskej tiesňave. Tak som sa s nimi rozlúčil a pobral sa naspäť do Medzeva s najmenej dvojhodinovou stratou. Minul som opäť námestie a vydal sa hore. S miernymi obavami som prešiel okolo statného vlčiaka ležiaceho pred zavretou bránou domu. Obďaleč ma zastavil chlapec, ktorý mal o vlčiaka strach. Chcel zazvoniť u susedov, aby psa pustili dnu, ale bál sa, že ho uhryzne. Tak sme spolu podišli ku bráne a zazvonili, chvalabohu pes nebol agresívny. Pani domu vyšla von a tým sa naša záchranná akcia úspešne zavŕšila a ja som mohol pokračovať ďalej. Konečne som opustil mestečko a začal zdĺhavé vyše dvojhodinové stúpanie snehom na Trohánku. Okrem lesných strojov tade už dlho nikto nešiel, stopy v snehu boli staré. Konečne som dorazil na Trohánku, naobedoval sa a vyrazil na Kloptaň. Keďže som sa po kolená zabáral do snehu a mal značný časový handicap, po asi pol kilometri som to vzdal a začal pomýšľať na návrat. V tú chvíľu mi zavolali K & K, že nech prídem za nimi. Nachádzali sa v Zlatej Idke pri vleku a mali v pláne ísť na Kojšovku. Pre mňa najvýhodnejšie by bolo ísť dole do Medzeva, cestu som poznal a mal som ju už aj vyšľapanú. Nakoniec ma ale presvedčili a šiel som za nimi. Po pár sto metroch ma čakal polom a stratil som značku. Podarilo sa mi ale nájsť bežkársku stopu a šiel som teda po nej... Za celý ten čas som stretol iba jedného lyžiara, ktorý pravdepodobne išiel z Kojšovky a mal to namierené do Poproča. Keď som konečne došiel na miesto stretnutia, kumpáni tam neboli. Zavolal som a dozvedel sa, že doteraz neopustili čajovňu pri vleku ... Nahnevaný som si teda prešľapával cestu do Zlatej Idky. Do čajovne som došiel už za tmy, akurát zatvorili, takže som nedostal ani čaj... Nakoniec som zničený naložil pripitých kamarátov do auta a odviezol ich späť do Lendaku.