Skalisko z Úhornianskeho sedla

V netradičnej zostave sme si vyprali úsek Cesty hrdinov SNP. Autom sme došli na odbočku pri Smolníku, zabočili doľava a zastavili v miestnom zmiešanom tovare. Elektrinu vyrábali cez generátor, ktorý sa v tomto ročnom období spúšťa až večer, takže sme si dali fľašové pivo. Zastavili sme sa aj pri vodnom diele, ale tu bolo všetko zatvorené a tak sme autom vyšli serpentínami do Úhornianskeho sedla. Na rúbanisku sme nechali auto a vyrazili na túru. Prechádzali sme miernym stúpaním cez prevažne ihličnatý les až po hríbik pri Bielych skalách. Cestička odtiaľ kopíruje obrys lesa a cez čučoriedkový porast prechádzame poľanou. Po 15 minútach vchádzame opäť do lesa a po čase sme na sedle Krivé. Tu si dávame obed, trocha oddýchneme a poberáme sa ďalej. Čaká nás záverečný, najdlhší úsek až na skalisko. Ide sa prevažne lesom, terén ma vlnovitý charakter. Na záver stúpanie skrz čučoriedky a za zátačkou už vidíme skalisko s charakteristickým bleskozvodom. Vystúpime na vrchol, pofotíme sa a prudkým klesaním schádzame na chatu. Na chate je veselo, veľa návštevníkov /hlavne seniorov/, dávame si guľáš a pivo, relaxujeme. Čaká nás ešte pomerne dlhá cesta späť a nechce sa nám znova vystúpať na Skalisko, preto voláme Magdušu, či po nás nepríde do Čučmy. Nedvíha a tak nestrácame čas a dáme sa na spiatočnú cestu. Na sedle Krivé sa spustí pravá letná búrka, vyťahujeme teda pršiplášte a pokračujeme. Medzitým sa Magduš ozval a dohadujeme si stretko pri aute. Z Úhornianskeho sedla sme zašli do Krásnohorského podhradia na pizzu. Bola tak nechutná, že ani K /veľký a nevyberavý jedák/ ju nechcel dojesť. Znechutení sadáme do auta a vyrážame do Lendaku.