Skalisko z Čučmy

Auto sme zaparkovali v Čučme pri píle. Vonku bolo mrazivo. Taký chlad sme toho roku ešte nezažili /ani do konca zimy už nie.../ Trasa začala stúpaním v listnatom lese. Po pár minútach už nám v dôsledku šľapania až taká zima nebola. Cesta na chatu Volovec po zelenej trvá 2 hodiny. Listnatý les sa postupne menil na zmiešaný, napokon na ihličnatý. Výstup prebehol bez komplikácií, až na to, že Burzum stratil retiazkový obojok. Podľa času už to vyzeralo, že by sme mali byť blízko pri chate, avšak pri obchádzaní popadaných stromov sme si nevšimli prudkú odbočku nahor a pokračovali sme ďalej. Zrazu sme kdesi nad nami začuli hlasy a keďže sme už dlhšie značku nevideli, pobrali sme sa skrz les nahor. Po chvíli sme už aj chatu uvideli a vydali sa smerom k nej. Ako vždy cez víkend, bolo tam rušno... Zahriali sme sa vynikajúcou polievkou aj vlastnými zásobami, porozprávali s hosťami a chatárom. Oddýchnutí sme sa vydali pokoriť 1293,1 m vysoké Skalisko. Z chaty je to okolo 170 výškových metrov, čo je na takom krátkom úseku značný výkon. Podľa hríbika to trvá cca 30 minút. Cestou hore sme stretli družnú partiu seniorov spúšťajúcich sa dole na lavóroch. Skalisko nás privítalo tradičným vetrom a snehovými vločkami. Na vrchole sme si vychutnali obmedzený výhľad na okolité zasnežené stromy a pobrali sa späť na chatu. Opäť sme sa zohriali a vzhľadom na pokročilý čas vydali sa naspäť do Čučmy, čakala nás ešte dlhá cesta do Lendaku. Cestou dole sme ešte našli Burzumovu retiazku a za tmy došli k autu. V Čučme sme sa zastavili v miestnom pohostinstve a zoznámili sa s miestnym koloritom. Jeden z hostí nosil pri sebe dve kartičky s podobizňami Mona Lízy a Dámy s hranostajom od Da Vinciho. Obe nám ukazoval a tajuplne sa pri tom usmieval. Nič bližšie nám k tomu nechcel povedať, tak sme ho aspoň počastovali alkoholom a cigaretami.
Naspäť šoféroval Č, prvký krát po 15 rokoch. Pri cúvaní, keď sme sa ešte chceli vrátiť pozrieť miestny penzión, došlo k incidentu. Sledovalo nás postaršie auto, blikalo na nás, nakoniec nás aj predbehlo. Vyskočil z neho mladík, ktorému tieklo z nosa a obvinil Č, že vraj doňho pri cúvaní narazil, ale že sa nič nestalo. Dali sme sa všetci do tvrdej diskusie, útočník pochopil, že nemá šancu a so šomraním sa pobral kadeľahšie. So zdvihnutým adrenalínom sme došli k penziónu, avšak bolo ešte zavreté. Do otvorenia by sme museli čakať asi 3/4 hodiny a tak sme sadli do auta a Č odšoféroval až domov do Lendaku.