Pipitka

Vzhľadom na neskorý čas výjazdu z Lendaku /11.15 hod./ sme si vybrali časovo nenáročnejší cieľ, úsek Cesty hrdinov SNP, Úhornianske sedlo - Osadník. Auto sme nechali v sedle na rúbanisku a lesnou cestou sa vydali po červenej. Po nedávnych zrážkach a vďaka mnohým prejazdom lesnej techniky bola cesta rozbahnená a znepríjemňovala prechod. Napriek tomu sme kráčali svižným tempom prevažne ihličnatým porastom s bohatými čučoriedkovými poľami pod stromami. Po cca hodine kráčania a absolvovaní asi štvrtého /aj najnáročnejšieho/ stúpania sme si pozreli mapu, aby sme sa pokúsili lokalizovať našu polohu. Hríbik sme zatiaľ celou cestou nestretli. Z mapy sme nezistili nič a pokračovali sme teda ďalej. Po ďalších desiatich minútach sme vyšli na rúbanisko, kde sme si na chvíľku oddýchli. Trasa sa zvažovala smerom dole, čo sa nám nepozdávalo a tak sme sa vrátili na poslednú značku. Tá končila na ceste smerom dolu, a tak sme sa po nej vydali. Po ľavej strane les, po pravej rúbanisko a my smerujeme stále dolu. Urobili sme pomerne značné preníženie, značku nie je vôbec vidno a tak sme zastali občerstviť sa. Výhľad je na protiľahlé kopce a v smere cesty vidno v diaľke nejaké domy. Cesta sa ďalej zvažuje a pred nami nevidno žiaden vrch, ktorý by mal aspoň približne našu výšku, všetky sú oveľa nižšie. Usudzujeme teda, že už sme boli na Osadníku a vraciame sa prudkým stúpaním na červenú. Keď sme dosiahli vrchol lesnej cesty, Roman si všimol neznačenú cestičku do lesa idúcu smerom do kopca. Vydali sme sa teda po nej a po pár minútach chôdze medzi prastarými smrekmi sme vyšli na čistinke, na ktorej bola tyč označujúca triangulačný bod. Opäť sme študovali mapu a zhodli sme sa, že sme predsa len asi na Pipitke. Povinné vrcholové fotky a tou istou cestou sme sa vrátili k autu.