V sobotu sme vyrazili o čosi neskôr ako obyčajne. Po prestupe v Margecanoch sme do Mníška nad Hnilcom dorazili okolo 10.00. Privítala nás výrazná prehánka a preto sme sa zložili v krčme oproti stanici. Keď prestalo pršať, pobrali sme sa do centra na nákup proviantu. So psami sme počkali na nakupujúcich v ďalšej krčme s veľmi príjemnou obsluhou - Lenkou. Keďže sme sa veľmi nemali kam ponáhľať, poklábosili sme s Lenkou na vyrazili pred štvrtou. Obloha sa medzitým zatiahla. Cestou z Mníška sme minuli včelín, prešli cez most a začalo stúpanie. Po oddychovom popoludní sa nám veľmi nechcelo a tak sme si ešte na chvíľu oddýchli na lúke s výhľadom na hnileckú dolinu. Po čase sme vošli do lesa a sledujúc potôčik tečúci dole lesnou cestou sme pomaly prekonávali prevýšenie. Asi po 15 minútach začalo husto pršať. Vytiahli sme pončá a čakali pod stromom, kým sa dážď trocha zmierni. Potôčik trocha nabral na intenzite a zhnedol. Keďže pršať neprestávalo, vybrali sme sa blatistým stúpaním ďalej. Asi po hodine a pol sme vyšli na Hutnú hoľu. Prestalo pršať a pre zmenu nás obklopila hmla. Od hríbika na Kloptaň to už malo trvať len hodinku. Vydali sme sa teda ďalej smerom do kopca. Onedlho sme stratili značku, čo v týchto lesoch nie je nič nezvyčajné a preto sme pokračovali ďalej v stúpaní. Brodili sme sa mokrými čučoriedkami a trávou miestami siahajúcou takmer až po prsia až kým sme nevyšli na najvyšší bod kopca. Bolo nám jasné, že sme mimo značky a tak sme čiastočne podľa intuície, čiastočne podľa mapy začali zostupovať smerom do lesa. Zišli sme dosť nízko, ale značku sme nenašli. Vystúpali sme preto opäť naspäť a vrátili sa ku hríbiku. Týmto blúdením sme stratili hodinu a pol a tak poniektorí z nás začali uvažovať o návrate do Mníška. Po pár telefonátoch nás známi uistili, že na Kloptani sa dá prespať, nasadili sme si čelovky, našli pokračovanie značky a vydali sa ďalej. Zistili sme, že počas hľadania značky pri blúdení sme mali dobrý odhad, len sme mali zostúpiť oveľa nižšie. Chodník chvíľu klesal, po čase však nastalo stúpanie pokračujúce až na Kloptaň. Prešli sme okolo poľovníckeho poseda s priľahlou ohradou a začalo záverečné stúpanie. Približne podľa času sme za tmy okolo 22.00 dorazili k vyhliadkovej veži na Kloptani. Základňu veže tvorí prístrešok, v ktorom sa pohodlne vyspia traja ľudia, jeden veľký a jeden stredný pes. Povečerali sme, trocha ešte posedeli, lavicami zabarikádovali vstup a uložili sa spať. Na vrchole fúkal dosť prudký vietor, ktorý k nám prúdil aj pomedzi škáry, ale spacáky nás dostatočne uchránili pred chladom. Zobudili sme sa skoro ráno, vystúpili na vežu a pozorovali dvíhajúcu sa hmlu z okolitých dolín. Vyrušili nás zberači čučoriedok, s ktorými sme neskôr mali kvôli psom ostrú výmenu názorov. Nakoniec sa zberači vytratili, no čoskoro ich nahradila oveľa väčšia skupina zberačov rómskeho pôvodu. Začalo byť trocha rušno a tak sme sa pobrali na Trohánku na opekačku. Najprv sme klesali prírodnou rezerváciou Kloptaň, ďalej sme pokračovali prevažne ihličnatým lesom. Nasledovalo dosť prudké stúpanie na Ovčinec a celkovo asi po hodine a trištvrť sme konečne dorazili na Trohánku. Tu sme sa zoznámili s rodákom z Prakoviec Tomášom, očividne znalcom priľahlého okolia. Rozložili sme oheň, upiekli dobroty, čo sme si so sebou priniesli a čakali na príchod Lipa, ktorý za nami mal prísť smerom od dela. Po jeho príchode nám Tomáš ukázal bývalú banskú štôlňu vzdialenú z Trohánky cca 20 m. Prepchali sme sa cez úzku dieru v zemi a ocitli vo vlhkých chodbách. Prezreli sme si aj štôlňu, ktorá vraj vedie popod celú Trohánku, na jej prechod by sme však potrebovali minimálne lano. Tomáš nás ešte informoval, že vraj kdesi od Kloptaňa vedie štôlňa priamo až do Smolníka. Po tejto krátkej exkurzii sme ešte chvíľu posedeli, pobalili sa a naša skupina sa rozdelila. K a K pokračovali s Tomášom do Prakoviec, Č s Lipom ku chate Erika pod Kojšovou hoľou. Cesta prebehla bez komplikácií a tak sme asi po hodine a pol prišli k autu, s ktorým sme sa vrátili do Lendaka.
