Babiná

Už letmý pohľad na zhrdzavený hríbik po vystúpení z vlaku v Sykavke signalizoval, že zo značením trasy na Babinú teda ideálne asi nebude. Prešiel som popod most a po chvíli dorazil do lesa. Vďaka usilovnej práci pilčíkov sa značka strácala v spleti popílených stromov a konárov, takže orientácia bola pomerne komplikovaná... Jediným spoľahlivým vodítkom bolo postupovať smerom do kopca. Po asi pol hodine som po vkročení na zvážnicu značku definitívne stratil. Vybral som sa predpokladaným smerom a keď som na značku nenarazil ani po dlhej chvíli, rozdhodol som sa vkročiť do lesa a na Babinú vystúpiť strmým lesným terénom. Les v tejto výške už bol pomerne bez prekážok a ľahko priechodný. Po náročnom asi polhodinovom stúpaní som znova vyšiel na zvážnicu, kde ma prekvapil nečakaný výhľad na panorámu Tatier. Odmenený výhľadom som s optimizmom pokračoval ďalej. Zvážnica ústila na čistinke s množstvom vyťaženého dreva, kde sa na strome opäť na chvíľu objavila značka. Druhú značku určujúcu smer pochodu som už nenašiel a tal som intuitívne pokračoval nahor. Atila sa začal podozrievavo obzerať a keď som začul šuchot signalizujúci,že sa niečo veľké prediera húštinou, pridal som do kroku. Asi po 15 minútach sme vyšli na vrchol Babinej. Spozoroval som líšku, ktorá hľadajúc potravu preskúmavala okolitý terén. Vrchol tvorí čistinka s hríbikom a samozrejme, kopami vyťaženého dreva. Asi 3 minúty naľavo od hríbika je drevená rozhľadňa s vrcholovou knihou a excelentným výhľadom na celé Tatry. Pobral som sa smerom na chatu pod Stromišom, ktorá mala byť vzdialená cca 50 min. Neustále som klesal, prechádzal som rôznymi improvizovanými mostíkmi zhlobenými z brvien a dierami v lesnej klembe sporadicky vykukovala Kráľova hoľa. Klesal som už dosť dlho a obával som sa, že som prešiel ráczestie a pokračujem po žltej do Dobšinej. Po čase sa moje obavy príchodom na rázcestie s E 8 rozptýlili. Na sedlo pod Dobšinským vrchom to ešte malo trvať cca 1.50 hod.. V kľude sme sa na čistinke občerstvili, nabrali vodu v neďalekej studničke a pokračovali po červenej. Trasa viedla širokou lesnou cestou a mierne klesala. Po ľavej strane sa odkrývali pohľady na Kráľovu hoľu a neskôr aj na Dobšinú. Na jednom rúbanisku sme vyplašili obrovského operenca. Znenazdajky značka opustila lesnú cestu a pokračovala do kopca po pravej strane. Krajina zmenila charakter a začala pripomínať nízkotatranský hôľny terén. Pomerne prudké a aj dlhé stúpanie na Ostrú ma prekvapilo a pripravilo ma o dosť síl. Do sedla sme zbehli s časovou rezervou. Do Rakovca to ešte po zelenej malo trvať 20 minút. Asi po 10 minútach sme opäť značku stratili, ale už začali medzi stromami presvitať domy v údolí a tak sme pri najbližšej odbočke zostúpili. Dedinka nie je veľká a pozostáva z niekoľkých domov. Milo ma však prekvapila obecná škola zriadená vo veľkej drevenici. Došiel som na zastávku na znamenie, kde som vyčkal vlak do Margecian. V Margecanoch sme v zhone prestúpili na rýchlik a preplneným vlakom pokračovali do Lendaku.