Na nenáročnú túru v južnej časti Slovenského raja sme zobrali okrem psov aj K potomka - Výhula. V kombinácii krčmy a potravín v Stratenej sme nakúpili proviant a vrátili sa k hríbiku. Prešli sme popod kamenný most a popri potoku sa vydali po modrej značke. Burzum sa cestou ešte schladil v ľadovom potoku. Prešli sme dreveným rebríkom cez potok, po pár metroch následoval ďalší, uľahčujúci stúpanie hore kopcom. Kráčali sme opatrne, úzky chodník bol pokrytý zľadovatelým snehom. Nachádzali sme sa v malebnom prostredí, potôčik zurčal pod nami, v hlbokej, úzkej skalnej roklinke. Čoskoro následoval kovový mostík a s ním aj prvé problémy. Burzum vidiac mostík sa /ako už aj v minulosti v Slovenskom raji/ vyvliekol z obojka a ušiel do lesa. Snažili sme sa ho chytiť, ale on pred nami hravo utekal, až sme sa ocitli na začiatku túry, pri prvom drevenom rebríku. K sa podarilo nasadiť Burzumovi obojok, zatiahol ho pevnejšie a držiac Burzuma v náručí bezpečne prešli obaja cez mostík. Až po ďalší rebrík bol terén nenáročný. Rebrík viedol strmo nahor, okolitým terénom sa vyjsť nedalo. K preto zobral Burzuma na vodítko a podrobiac topánky v zábehu zaťažkávajúcej skúške, prešiel úsek potokom. Stretli sme skupinku mladých turistov z Dolnej zeme idúcich opačným smerom. Trasa kopíruje potok, bez ďalších komplikácií pomaly opúšťame roklinu. Začína stúpanie, spočiatku mierne, neskôr výraznejšie. Prechádzame krátkym úsekom po čistinke a usadíme sa pri hríbiku na oddych. Oddýchnutí sa vydávame na ďalšiu cestu. Začína prudké stúpanie komplikovaným terénom. Po pravej strane v strmom úbočí sa zjavuje otvor v skalnej stene. Testujúc nové čelovky vchádzame dnu a skúmame vlké stropy vyhĺbeniny. Páchne to tu ako v pavilóne mäsožravých šeliem v ZOO a tak s miernymi obavami z medveďa opúšťame jaskyňu. Prudké stúpanie postupne vymenilo miernejšie, avšak v ťažkom mokrom snehu. Prichádzame na čistinku, kde sa naobedujeme. Posilnení kráčame viacmenej rovinatým terénom až kým nezačneme klesať. Klesanie nasvedčuje, že sa pomaly blížime k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Po pol hodinke už sa fotíme pred vstupom do jaskyne. V zimných mesiacoch je jaskyňa pre verejnosť uzavretá. Schádzame dolu zábradlím ohraničenými serpentínami a vychádzame na hlavnej ceste. Pôvodne sme mali v pláne sa cez Havraniu skalu a Občasný prameň vrátiť do Stratenej, ale keďže sa už zvečeriava, meníme plán. Vošli sme do reštaurácie Ľadová jaskyňa a po krátkej výmene názorov nám personál umožní usadiť sa aj so psami pri vchode do reštaurácie. Autobus v týchto hodinách do Stratenej už nejde a tak vysielame K, aby sa stopom dopravil k autu. Po čase nás kvôli záverečnej z reštaurácie vyhadzujú a presúvame sa do krčmičky s oveľa vľúdnejšou pani vedúcou. Prichádza K, ktorý nakoniec stopol poliakov, nasadáme do auta a vyrážame na spiatočnú cestu do Lendaku.
