Po dlhšom čase sme sa rozhodli pre nenáročnejšiu túru, pri ktorej sa nebudeme musieť kvôli spojom nikam ponáhľať. Voľba padla na južnú časť Slovenského raja, konkrétne na neobyklý prírodný fenomén - Občasný prameň nachádzajúci sa pod juhovýchodnými svahmi obľúbenej Havranej skaly. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že voda z prameňa vyviera v nepravidelných intervaloch, pričom najintenzívnejšie pramení v jarných mesiacoch, v zime je tento jav zriedkavý. Teplota vody "Občasnej vyvieračky" sa pohybuje v rozhraní 5º - 6º C. Nepravidelnú činnosť prameňa spôsobuje krasové podložie Slovenského raja. Činnosť prameňa popísal už v 19. storočí Dionýz Štúr a spočíva v tom, že v podloží je umiestnený krasový útvar v tvare obráteného V. Po naplnení voda preteká cez najvyšší bod a vyviera v podobe prameňa.
Okolo malebnej farmy v Havranej doline na Zadný Hýľ
Pred tunelom sme vystúpili z lokálneho motoráčika na stanici MLYNKY, zastávka, neznámymi žartérmi skrátenej na LYNKY zastav. Po piatich minútach kráčania po asfaltke sme vošli do Mlyniek, minuli zvonicu a prišli k smerovníku. Na Zadný Hýľ to odtiaľto trvá cca 1:30. Začali sme kráčať mierne stúpajúcou asfaltovou cestou a po pár minútach sa po ľavej strane objavil elektrický plot. Čoskoro sme spozorovali hovädzí dobytok s v našich končinách nezvyčajným osrstením. Dlhá srsť spolu s výraznými rohmi pripomínajli skôr faunu z prehistorickejších dôb. Google tieto raritné prežúvavce jednoznačne identifikoval ako škótsky náhorný dobytok. Prišla nás privítať ošípaná (prirodzenie tiež výrazne ochlpená, pravdepodobne plemeno mangalica) a vzápätí sa k nej pridali aj dva kone. Evidentne sú tieto domáce zvieratá zvyknuté na ľudí a zrejme s vidinou maškrty cielene vyhľadávajú náhodných okoloidúcich. Pokochali sme sa pohľadom na spokojne sa pasúci dobytok s dominujúcim obrovským plemenným býkom. Po tomto zaujímavom spestrení sme po chvíli opustili obec a popri cintoríne začali stúpať asfaltkou. Pri Hajdúkovej lúke asfalt nahradila iba spevnená cesta a čoskoro sme dorazili k smerovníku Chotárna Dolka. Na Zadný Hýľ je to odtaľto ešte niečo vyše kilometra so 120 metrovým prevýšením. Po necelej pol hodine sme vystúpali k smerovníku Zadného Hýľa.
Šafránovými pasienkami na Geravy
Po 15 minútach sme došli na Predný Hýľ, odkiaľ sme trasou dôverne známou z prechodov Tomášovskej Belej pokračovali v smere na Geravy. Je to cca 2 kilometrový úsek s minimálnym prevýšením vedúci hradskou cestou pomedzi pasienky lemované prevažne ihličnanmi. Keďže aj do Slovenského Raja dorazila jar, trávnaté porasty ešte s minuloročnou zažltnutou trávou skrášľovali fialovo sfarbené šafránové polia, občas, hlavne v blízkosti lesa sa vyskytovala aj snežienka jarná. Po asi polhodine sa pomedzi stromy cesta stáča doprava a v zápätí prichádzame na Geravy. V okolí horského hotela Geravy sa od našej poslednej návštevy veľa nezmenilo, pred budovou sú situované drevené lavice so stolmi slúžiace na vonkajšie občerstvenie, pri lese je ohrada v ktorej sa pasú kozy a ošípané. Kone boli tentokrát zastúpené iba jediným, relatívne často erdžiacim exemplárom, ostatné sa pohybovalí na vzdialenejších pasienkoch. Usadili sme sa na lavičkách a vytiahli proviant. V zápätí sa objavil bavorský farbiar, v tesnom závese so svojou gravidnou družkou. Skontrolovali potravu ostatných návštevníkov a podarilo sa im aj čo to vymámiť. Nás pred ich úskokmi ochránila prítomnosť Atiho.
K Veľkým a Malým Zajfom zväčša klesáme
Najedení pokračujeme na Malé Zajfy. Pokračujeme po poľane, avšak po cca 15 minútach žltá značka bočí doprava, do lesa. Absolvujeme krátke a strmé klesanie koreňmi a kameňmi a asi po 15 minútach prichádzame k smerovníku prírodnej rezervácie Malé Zajfy. Podľa Wikpédie sa jedná o údolnú nivu odvodňovanú malým potokom (podľa mapy asi Vráblovským potokom), ktorá je domovom mnohých živočíchov a rastlín (aj chránených) a zaujímavá aj zachovanými slatinnými spoločenstvami. Kráčame po širokej ceste s výhľadmi na otvorené priestranstvo s kľukatiacim sa potôčikom. Vyplašíme srnca, chvíľku pozorujeme žabie vajíčka v potoku a neďaleko plávajúci pár kačíc divých. Po necelej polhodine putovania touto malebnou nivou prichádzame k smerovníku Veľké a Malé Zajfy.
Masívny výrub na juhovýchodnom úbočí Havranej skaly neďaleko Občasného prameňa
Od smerovníka pokračujeme žltou značkou po asfaltke lemovanej zľava potokom, po pravej strane skalnatým bralom. Po pár minútach prechádzame po lávke cez potôčik do lesa. Značka chvíľu vedie potokom, neskôr sa pohodlnou cestou stúpame. Míňame informačnú tabuľu náučného chodníka a príjemný pocit z dnešnej túry nádhernou prírodou Slovenského raja nám kazí výrub, ktorý sa tiahne takmer až pod úpätie Havranej skaly. Na rúbanisku sa fotíme pod masívom Havranej skaly a po 10 minútach prichádzame k cieľu dnešnej túry - Občasnému prameňu. Nedaľeko smerovníka sa nachádzajú ďalšie informačné tabule venované vyvieračke a Dionýzovi Štúrovi. Pri Občasnom prameni dlhšie oddychujeme a vychutnávame si ničím nerušené zurčanie prameňa.
Strmý zostup do Stratenej
Do cieľa máme cca 3 kilometre, 100 metrové prevýšenie a 300 metrové preníženie. Asi 15 minút striedavo stúpame alebo kráčame po rovine príjemným lesným chodníčkom. Na rúbanisku si chvíľku všetci traja oddýchneme na rozložitom pni a pokračujeme zostupom v rokline Sokolích skál. Terén je dosť náročný, popadané stromy a klzké skaly nás nútia opatrnejšie voliť trasu. Po dvadsiatich minútach prechádzame okolo cintorína a usádzame sa na neďalekých drevených laviciach. Posilníme sa zvyškom proviantu a za 15 minút dorazíme na železničnú zastávku v Stratenej.
Záver
Túto nenáročnú túru vrelo odporúčam všetkým návštevníkom (aj štvornohým). Možno vhodnejšie obdobie by bola neskoršia jar, alebo začiatočné leto, keď je flóra viac v rozpuku.
