Túto dvojdňovku sme plánovali s vedomím, že v sobotu nám bude pršať a v nedeľu má byť pekne. Sobotňajší dážď nás ale predsa len prekvapil svojou dĺžkou a intenzitou. Vystúpili sme z auta na Kriviani za zamračenej oblohy. Asi 15 minút sme kráčali mierne stúpajúcou asfaltkou. Odbočili sme do lesa a začali stúpať do sedla Kopanec. Spustil sa dážď a tak sme vytiahli pláštenky. Po cca 40 minútach sme prišli ku hríbiku. Neďaleko od hríbika vedie asfaltka s pomerne rušnou premávkou. Vydali sme sa podľa smerovníka smerom na Blajzloch. Nepostrehli sme značku idúcu priamo dole do lesa a trvalo nám najmenej 20 minút kým sme sa po miernom blúdení zorientovali, vrátili ku hríbiku a pokračovali správnym smerom. Trasa vedie dosť prudkým klesaním lesnou cestou vymletou prívalovými dažďami. Asi po hodine a štvrť sme došli k aj v tomto počasí malebnému rybníku s rekreačnými chatami obďaleč. Pokračovali sme po červenej na Vernár. Počas kráčania po asfaltke nás oboma smermi obiehali autá. Po dvadsiatich minútach sme s úľavou vošli na odbočku do lesa. Našli sme suchý senník pri ktorom sme si trocha oddýchli. Vydali sme sa obtiažnym terénom popri potoku Veľká Biela voda. Potok sme opustili a začalo pomerne strmé stúpanie až na kótu o výške 974,9 m. Kráčali sme chvíľu po hrebeni a pomedzi stromy sa nám ukázal výhľad na obec Vernár. Asi po dvadsiatich minútach zostupu sme vyšli pri dedine. Sledujúc značku sme hľadali nejakú krčmu, aby sme sa trocha zohriali a oddýchli si od dažďa. Nič sme však nenašli a tak sme pokračovali smerom na Napájadlá. Na prestávku sme sa zastavili v opustenej budove miestneho kameňolomu. Do dnešného cieľa sme mali podľa hríbika ísť vyše 2 hodín. Vyčerpaní dažďom sme sa občerstvili a so sebazaprením pokračovali. Na chvíľu nás zdržalo stádo oviec vracajúce sa z pastvy. Odbočka do lesa je dosť zle značená, pri chvíľkovej nepozornosti ju možno veľmi ľahko prehliadnuť. Našťastie sme si ju všimli a začali po nej stúpať. Čakal nás kritický úsek popod vlek so 100 metrovým prevýšením. Po zdolaní krkolomného prevýšenia sme pokračovali menším stúpaním ihličnatým lesom. Sily nám už ubúdali a ani zaujímavé scenérie so stúpajúcou hmlou z lesa nás už netešili. Prechádzali sme trávnatými úsekmi, keď sme si po pravej strane všimli zbúranú drevenú stavbu, poľovnícky posed a drevenú striešku na horizonte. GPS nás upozornilo, že sa nachádzame pri šope vyznačenej na mape. Vydali sme sa vysokou mokrou trávou smerom k strieške s nádejou, že je to šopa z mapy. Po chvíli sa ukázalo, že je to krmelec slúžiaci pre poľovníkov ako návnada a šopa je tá zrútená drevená stavba. Do búdy vyznačenej na mape pri Napájadlách to bolo ešte vyše kilometra. Vyčerpaní sme sa rozhodli, že pre dnešné bivakovanie použijeme poľovnícky posed. Jeho hlavnou nevýhodou bola jeho dľžka - cca 160 cm. Eskamotérskymi kúskami sa nám po rebríku podarilo vyniesť osudu odovzadného Atilu a začali sme sa pripravovať na prenocovanie. Posed je v značnej miere utesnený pur-penou, takže ani prudký vietor s dažďom nás veľmi neobťažoval. Najedli sme sa, porozvešovali mokré veci, vybalili karimatky a spacáky a o 20.30 sa skrčení uložili spať. Zvonka k nám doliehal hukot veterných poryvov a lietadiel smerujúcich na Poprad. Zaspávali sme pri teplote 12 stupňov celzia. Po viac-menej prebdetej noci sme sa na svitaní zobudili za teploty 7 stupňov. Nechcelo sa nám z teplých spacákov a tak sme si ešte poležali do siedmej. Nakoniec sme vstali, zbalili mokré veci, zniesli Atilu a batohy a za krásneho slnečného rána pokračovali v túre. Asi po 20 minútach sme prišli k priestrannej búde v ktorej sme mali podľa plánu spať. Oproti posedu je oveľa priestrannejšia, avšak prúdenie vzduchu by asi bolo cítiť oveľa výraznejšie a otvorený vchod obklopuje jarabina s dozretými plodmi - obľúbená medvedia pochúťka. Zhodnotili sme, že sme urobili dobre, keď sme prenocovali v posede. Od búdy sa značka opäť vytratila, ale GPS nám opäť ukázal správny smer. Nečakane sa nám ponad siluetu lesa za chrbtom zjavila panoráma Vysokých Tatier. Kvôli inverzii sme videli len vrcholy najvyšších štítov. Naraňajkovali sme sa, prehodili pár slov s miestnym hubárom a jeho synom a pokračovali ďalej. Minuli sme studničku a vošli do lesa. Na Prednú hoľu nevedie značený chodník a keďže sme boli unavení z predošlého dňa, výstup sme si odpustili. Kráčali sme po vrstevnici až sme prišli na rázcestie. Opäť chýbajúce značenie, ale po chvíli sme značku našli hlbšie v lese. Asi po 20 minútach sa značka opäť vytratila a my sme vyšli na rozľahlej zväčša trávnatej ploche. Po zistení pololohy pomocou GPS sme pokračovali na koniec rúbaniska, pričom sme minuli hlboký krasový útvar nezaznačený na mape. Na konci lúky sme našli značku a pokračovali na Smrečinské sedlo. Hríbik na sedle je v dezolátnom stave, podľa mapy sme mali na Martalúzku pokračovať po modrej. Malo to trvať cca 1 1/4 hodiny. Vystúpili sme a zároveň zostúpili cez dva kopce a už nás čakalo len záverečné mierne stúpanie k Trom kopcom s nadmorskou výškou 1506,6 m. Z nádherne usporiadaných skalísk je krásny výhľad na oblasť Martalúzky s pod Kráľovou hoľou vyvierajúcim Hnilcom. Najedli sme sa, zistili odchody vlakov a vybrali sa smerom k cca 10 min. vzdialenému hríbiku Martalúzky. Pri hríbiku sme sa nezdržali a pokračovali skalnatým terénom dole. Minuli sme skupinku siedmych turistov a známym lesom zostupovali ďalej. Čoskoro sme vyšli na hradskú so zvaleným hríbikom a pokračovali v zostupe k horárni. Pri horárni nás privítal štekot psov a ako vždy mĺkvo nevrlý obyvateľ a po asfaltke sme rýchlym tempom pokračovali na Pusté pole, železničnú zastávku Vernár. Prišli sme v predstihu, takže sme si do príchodu vlaku výdatne oddýchli. V Margecanoch sme prestúpili do preplneného vlaku a tak sme stáli na chodbičke až do Lendaku
