Veľký Bok zo Svarína

O 4.16 sme rýchlikom Slovenka vyrazili do Liptovského Hrádku. Vo vlaku nám K predviedol novú róbu z Belindinej kolekcie, určenú najmä pre outdoorové aktivity. Počas jazdy nás napadola skvelá myšlienka: za pomoci taxíka si ušetriť monotónny, 5 kilometrový asfaltový úsek z Kráľovej Lehoty do Svarína. Aby sme v Liptovskom Hrádku nestrácali čas, ihneď sme začali konať a volať na telefónne čísla, ktoré nám dal k dispozícii mobilný operátor. Uvedené čísla nonstop taxislužby nikto nedvíhal. Niečo po šiestej sme vystúpili z vlaku a začali hľadať stanovište taxislužby. Neďaleko stanice sme našli taxík, zaneprázdnený taxikár sedel v miestnej herni. Dohodli sme sa, že do Svarína nás odvezie za tri stovky, nasadli sme teda do auta a vyrazili. Po 20 minútach nás vysadil vo Svaríne pri miestnej píle. Ustrojili sme sa a s dobrým pocitom ušetrenej hodiny vyrazili asfaltkou po žltej značke. Táto etapa s miernym stúpaním, bola pomerne nudná a zdalo sa nám, že ideme nekonečne dlho. Cestou sme minuli studničku, zopár hospodárskych budov, začuli sme aj streľbu z guľovnice, až sme nakoniec dorazili k drevenej budove a naskladanej hromade guľatiny. Tu sme sa na chvíľu usadili k odpočinku. Keď sme sa už začali zberať k odchodu, v smere od Svarína sa zjavil pickup. Šofér sa pri nás zastavil, dozvedeli sme sa, že ide po jeleňa, ktorého jeho kolegovia strelili pred chvíľou. Bol veľmi milý a dokonca nás na požiadanie aj zobral na korbu a odviezol k ďalšiemu hríbiku, kde sa naše cesty rozdelili. Ušetrili sme minimálne ďalšiu polhodinku, o fyzických silách ani nehovoriac. Nemecká je podľa hríbika vzdialená hodinu a pol a tak sme nelenili a vyrazili. Čakalo nás prudké stúpanie rozbahneným terénom, ktorý vyústil v smrekový les. Stúpanie lesom nám dalo poriadne zabrať, ale aspoň sa už nešmýkalo ako v predošlom úseku. Vyšli sme na rázcestie a pokračovali vychodeným chodníčkom po vrstevnici. Kráčali sme dosť dlho, neznačený chodník nestúpal a tak sme sa rozhodli ho opustiť a vyjsť hore svahom. Asi po 15 minútach sme sa ocitli na trávnatej holi. Za pomoci GPS sme zistili, že sme minuli Nemeckú a nachádzame sa neďaleko značky. O chvíľu sme našli tyč so žltou značkou a pokračovali úzkym chodníčkom na Veľký bok. Vyšli sme z lesa a po pravej strane už sme videli Veľký bok zahalený v hmle. Čoskoro sme sa ponorili do hmly a kráčali vlhkou žltou trávou po značke. Fúkal južný vietor, viditeľnosť kvôli hmle bola minimálna a tak vyše trojkilometrový úsek na vrchol sa zdal nekonečný. Keď sme na vrchol konečne dorazili, snažili sme sa nájsť nejaké závetrie. Na severnej strane sme našli drevenú dosku, na ktorej sme sa usadili. Rozbalili sme si proviant a začali obedovať. Keď sme sa najedli, vydali sme sa kvôli fotografii ešte znova na vrchol. Vietor výrazne zosilnel, dokonca až tak, že pri fotení samospúšťou otočil fotoaparát tak, že sme sa ocitli mimo záberu. Nakoniec sa fotka podarila a vyrazili sme do Sedla pod Veľkým bokom. Prudký vietor takmer znemožňoval dýchanie a tak sme boli radi, keď sme sa ocitli troška nižšie, kde už nebol taký výrazný. Stretli sme prvého turistu, dokonca so psom, ktorého ako nám povedal nasledovali ešte ďalší súputníci. Po asi desiatich minútach sme zišli do sedla, kde sme stretli zvyšok pútnikov. Od sedla po Zadnú hoľu to malo trvať cca 55 minút. Vošli sme do smrekového lesa, prešli okolo Zadnej Širokej a začali stúpať. Po vyše 100 výškových metroch sme sa ocitli na Zadnej holi, nachádzajúcej sa na Ceste hrdinov SNP. Vychutnali sme si 9 minútový úsek E8 a zastavili sa pri hríbiku sedlo pod Homôľkou, kde sme mali odbočiť do Polomky. Pri zaparkovanom džípe sme sa dali do reči s jeho posádkou, pričom sme sa dohodli, že nás zoberú do Polomky, ale že nás kvôli skalnatému terénu počkajú asi 15 minút nižšie. Vyrazili ako prví a my sme sa ponáhľali za nimi. Keď sme došli na miesto určenia, auto tam nestálo a my sme sa zmierili s tým, že zvyšok trasy doťukneme tradičným, peším spôsobom. Po pomerne prudkom zostupe sme si oddýchli na hromade dreva a širokou traverzovou cestou začali zostupovať. Značku sme opäť stratili, ale asi po 20 minútach križovala lesnú cestu. Vydali sme sa teda po zelenej, čakalo nás ešte cca 300 zostupových metrov. Klesanie polo prudké a tak sme sa pomerne rýchlo ocitli pri hríbiku s názvom Ždiarska dolina. K autobusovej zastávke to malo trvať ešte 38 minút. Zostupovali sme asfaltkou, asi po 15 minútach sme vošli do dediny, kde nás veľmi ochotní obyvatelia ďalej navigovali. Autobus prišiel trocha skôr, ale stihli sme nastúpiť. Do Červenej skaly sme došli už za šera. Zložili sme sa v pohostinstve pri vlakovej stanici, kde sme si u milej krčmárky zakúpili aj spiatočné lístky. Po hodinke sme nastúpili do známeho motoráčika a po dvoch hodinách úmorného cestovania vystúpili v Margecanoch. V krčme na stanici sme pozreli Smotánku a nastúpili na vlak do Lendaku. Domov sme unavení došli okolo deviatej.