Poľana a Bôr z Jasnej pod Chopkom

Po vystúpení z autobusa v Jasnej nás privítala zamračená obloha s prízemným mrazíkom. Popri hoteli Grand sme sa po asfaltke vydali smerom k Mikulášskej chate. Tam sme už odbočili na žltú, minuli ešte zopár rekreačných zariadení a vstúpili do lesa. Po pár minútach sme prešli cez drevený mostík a chodník sa zúžil. Prekvapil nás sneh na stromoch a poraste, pričom na zemi bol roztopený, čo vytváralo zaujímavú atmosféru. Po asi 20 minútach sme prišli k rázcestiu Tri vody. V dôsledku snehových zrážok sútok nabral na intenzite a prekonali sme ho jedine za pomoci eskamotérskych kúskov. Podľa hríbika sme na sedlo Poľany mali dôjsť za 1.30 hod. Stúpali sme nahor, po ľavej strane je porast kosodreviny, po pravej zurčí potôčik. Keď sme došli k miestu, kde sa chodník začínal kľukatieť, pomedzi mraky vykuklo slnko a odkryli sa výhľady na Jasnú, Lukovú a centrálny hrebeň. V tejto nadmorskej výške sa sneh už nachádzal aj na zemi a tak sme traverzovali asi v 15 cm vysokej snehovej vrstve. Pred časovým limitom sme vyšli na sedlo, počasie sa opäť trocha zhoršilo, nastúpil výrazný vietor, viditeľnosť sa zhoršila, hodinky ukazovali teplotu + 3 stupne celzia. Asi po 10 minútach sme vyšli na Poľanu. Tu sme sa stretli s jedinými pútnikmi za celý deň - dvaja žilinčania, ktorí šli opačným smerom ako my /tým pádom nám stopami v snehu uľahčili orientáciu v zasneženom teréne/ a mladým párom. Rýchlo sme niečo zjedli a pokračovali na Zákľuky. Došli sme tam v hmle a kvôli vetru sme sa ani príliš nezdržiavali a smerovali po žltej na Bôr. Absolvovali sme to asi za 20 minút. Chceli sme sa zapísať do vrcholovej knihy, ale púzdro už bolo prázdne. Od tejto chvíle sa počasie rapídne zmenilo. Vietor pomaly ustával, vyšlo slnko a nám sa ukázali výhľady na Ďumbier, Chopok, Dereše, Sinú, Krakovu hoľu, Tanečnicu, Prašivú a dokonca v diaľke ponad mraky vykukoval vrchol Kriváňa. Hrebeň sa začal zvažovať a vkročili sme do pásma kosodreviny. Pred nami sa týčila Siná, a zostup nám rýchlo ubiehal. Po asi 15 minútach sme opustili kosodrevinu a vstúpili do lesa. Sneh na stromoch bol už roztopený a tak nám zostup spríjemňovalo neustále kvapkanie z ihličnanov. Prešli sme ešte cez Havrany, odkiaľ je posledný výhľad na hlavný hrebeň. Po asi pol hodinke sme zostúpili až k hríbiku v sedle Sinej. Na Sinú to ešte bolo cca pol hodinky a kvôli odchodu autobusa sme to už nestíhali. Vybehli sme avšak aspoň na jej úpätie a oddýchli sme si na skale hneď nad končiacou sa hranicou lesa. Výhľad na hlavný hrebeň nám spríjemňoval občerstvenie. Oddýchnutí sme zbehli k hríbiku a odbočili smerom dole, k Demänovskej jaskyni slobody. Do cieľa sme ešte mali kráčať niečo vyše hodinky. Zostup mokrým terénom vyžadoval neustálu pozornosť. Asi po 30 minútach sa terén trocha zmenil, pribudlo listnáčov, objavili sa skaly a celá roklinka sa zúžila. Miestami sme museli aj traverzovať po úzkych chodníčkoch na úbočí. Pred časovým limitom sme vyšli pri hríbiku, na zastávku autobusa sme ešte kráčali po asfaltke cca 5 minút. Bolo niečo po štvrtej a v rámci podpory turistického ruchu boli všetky občerstvenia a hotely zavreté. Vyčkali sme teda na náš spoj a odviezli sa do Liptovského Mikuláša. Vlak nám prišiel čoskoro a pred ôsmou sme vystúpili z Lendaku.