Chata generála M. R. Štefánika z Trangošky

S Jánošom sme sa dohodli, že v tento deň odídeme trocha skôr z práce, aby sme si vybehli na Štefáničku. Nasadli sme teda v Brezne do auta a Jánoš nás odviezol na Trangošku - náš východiskový bod. Všade bolo plno snehu, mal som z toho obavy. Našťastie sneh bol pomerne tvrdý, čerstvý zatiaľ nenapadal. Jánoš ako skialpinista si začal na lyže nasadzovať tulenie pásy, ja som ho pri tom pozoroval a robil fotografie. Keď dokončil prípravu, zamierili sme za našim cieľom. Počasie bolo zatiaľ ideálne. Vstva snehu bola veľmi hrubá, miestami aj vyššia ako náučné tabule o Ďumbierskom krase. Došli sme k rázcestiu, z ktoréhe je možné ísť buď k Jaskyni mŕtvych netopierov alebo hore ku Štefáničke. K našemu cieľu je podľa hríbika ešte hodina. Ako stúpala nadmorská výška, začal sa dvíhať silný vietor so snehom. Čoskoro sme stratili klasický chodník a nahradili ho palice zapichnuté do snehu. Najhorší úsek bol hore, v sedle, odkiaľ je za normálnych okolností ku chate len pár minút. Troška sme sa potrápili a čoskoro sme vošli do chaty. Privítala nás prívetivá pani chatárka aj s čiernym pardálom Bagírom. Jánoš si dal kapustnicu, ja šošovicu /obe vynikajúce, ako vždy.../ a jedlo sme samozrejme zapili tradičným horcom. Chvíľu sme sa ešte zohrievali, ja som si nostalgicky zaspomínal na Lendak, ale čas nás neúprosne nútil k odchodu. Prekonali sme problematické sedlo a pustili sa dolu... Jánoš mal tentoraz vzhľadom na lyže výhodu a tak ma často čakal, aby som sa mu nestratil... Pomerne rýchlo sme boli naspäť pri aute a vrátili sa do Brezna.