Veľký Rozsutec nepochybne patrí medzi najkrajšie slovenské vrcholy. Impozantný pohľad naň je hlavne zo Štefanovej. Veľký Rozsutec má dolomitový reliéf a patrí k našim najbohatším botanickým lokalitám. Je dominantou Krivánskej Malej Fatry a nachádza sa aj v logu Národného parku Malá Fatra.
Z Veľkého Rozsutca je rozsiahly kruhový výhľad. Vrchol je ozdobený kovovým krížom zhotoveným rómskymi kováčmi z Dunajskej Lužnej.
Zo Štefanovej na Šlahorku
Po pomerne zdĺhavom cestovaní a úspešne zdolaných nástrahách (nekompromisný šofér autobusa kategoricky odmietal pobyt viac ako jedného psa v jeho dopravnom prostriedku) sme konečne vystúpili v Štefanovej. Privítalo nás nádherné slnečné počase a množstvo víkendových turistov. Masív Veľkého Rozsutca na horizonte dominoval celej scenérii. Po krátkej adaptácii sme vykročili asfaltkou po zelenej turistickej značke. Minuli sme zopár chát a občerstvovacích zariadení a začali pomerne prudko stúpať. Blatistý chodníček viedol smrekovým porastom a pri prechode kratšími trávnatými plochami sme sa mohli kochať výhľadmi na Poludňové skaly, Boboty a samotný Veľký Rozsutec. Po necelej hodinke sme minuli skupinku turistov posilňujúcich sa na 950 m vysokej Šlahorke.
Zmiešaným lesom na sedlo Medziholie
Charakter lesa za Šlahorkou sa zmenil a smrekový les vystriedal listnatý alebo zmiešaný porast. 230 metrové prevýšenie na Medziholie nám ubieha relatívne rýchlo, výhľady z lesa sú minimálne, iba raz sa nám po pravej strane zjaví Stoh, žiaľ zahalený v hmle. Keď konečne vyjdeme z lesa, po ľavej strane sa začínajú vyskytovať skalnaté útvary, prekračujeme malý potôčik a o chvíľu sme už na sedle Medziholie. Sedlo Medziholie je dôležitý turistický uzol, pramenia tu tri pramene a preto je to vhodné miesto na doplnenie si zásob vody najmä počas hrebeňovky Malej Fatry. Na sedle je množstvo ľudí, ktorí prichádzajú z rôznych smerov. Obloha sa zaťahuje, zdvíha sa vietor, ochladzuje sa a vrchol Veľkého Rozsutca zahaľuje hmla.
Z Medziholia na Veľký Rozsutec sú exponované úseky zaistené reťazami
Na Veľký Rozsutec na nás zo sedla Medziholie čaká 450 metrové prevýšenie na 1,5 km dlhom úseku. Rezko vykročíme od lavičiek v sedle a chodníčkom v tráve stúpame k zalesnenému úbočiu Rozsutca. Po chvíli sa zobrazujú železné rebríky zapustené v zemi, ktorých úlohou je uľahčovať výstup a zostup a spevňovať terén. Pri stúpaní kamenistým chodníčkom sa nám na chvíľu za chrbtom z hmly vynorí hôľnatý vrchol Stoha. Vnárame sa do pásma kosodreviny a výstup sa stáva o čosi náročnejším. Okrem železných rebríkov pribúdajú železné reťaze, za pomoci ktorých je postup skalnatým terénom najmä za vlhkejšieho počasia jednoduchší a bezpečnejší. Veľký Rozsutec je v tomto ročnom období vyhľadávanou turistickou atrakciou, takže pri čakaní na "voľnú reťaz" sa môžeme vydýchať. Pre stredne veľkého psa v dobrej kondícii, ako je napríklad náš Ati, výstup takýmto exponovaným terénom nie je problematický. Pre istotu je samozrejme zaistený caniscrossovou vôdzkou s brzdou. Okrem nášho vlčieho špica sme na vrchole stretli aj border kóliu. Po necelej hodinke a pol za pomoci reťaze prichádzame k smerovníku, od ktorého je vrchol vzdialený už len 5 minút. Začína tu byť pomerne rušno, prichádzajú turisti aj zo sedla Medzirozsutce.
Nasleduje posledná reťaz a po pomerne širokom chodníčku vystúpame na vrchol Veľkého Rozsutca. Vrchol je pomerne rozložitý, takže si tu môže pohodlne oddýchnuť aj väčšie množstvo ľudí ako napríklad v tento deň. Týždeň pred našim výstupom bola na Veľkom Rozsutci umiestnená pamätná tabuľa bl. Jánovi Pavlovi II. s posolstvom - Nie lękajcie się, v preklade Nebojte sa. Tieto slová charizmatický pápež predniesol pri príležitosti svojho uvedenia do pontifikátu.
Výhľad na neďaleký Malý Rozsutec, Stoh a hrebeň Krivánskej Malej Fatry nám bol kvôli hmle žiaľ odopretý.
Do sedla Medzirozsutce musíme zostúpiť 450 výškových metrov
Po výdatnom obede nastal čas pokračovať v túre dole do sedla Medzirozsutce. Vrátili sme sa k 5 minút vzdialenému smerovníku a začali zostupovať po červenej značke. Značku sme pomerne rýchlo stratili, aj keď sme si to spočiatku ani nevšimli, lebo sme klesali vychodeným chodníčkom. Asi po 15 minútach sa chodníček spojil s oficiálnou trasou a vošli sme do smrekového lesa. Zostup na túto stranu je síce strmý, ale na rozdiel od smeru zo sedla Medziholie zabezpečenie technickými pomôckami nie je potrebné. Po necelej hodinke sme zišli do sedla Medzirozsutce. Na otvorenom priestranstve pri smerovníku pofukoval chladnejší vietor a tak sme sa nezdržiavali a pokračovali k hríbiku Pod Tanečnicou. Bolo tu príjemné závetrie, Malý Rozsutec sa občas vynáral z hmly a tak sme sa Pod Tanečnicou chvíľu zdržali.
K Podžiaru zostupujeme Hornými Dierami s pomocou rebríkov a reťazí
Po krátkej chvíli vstupujeme do Horných Dier, ktoré sú spolu s Dolnými Dierami a Novými Dierami súčasťou Jánošikových Dier. Nachádza sa tu 9 vodopádov s výškou od 2 do 4 metrov. Pred pár rokmi sme touto trasou začínali hrebeňovku Krivánskej Malej Fatry a keďže sme vtedy stúpali bez psov a opačným smerom, nejak som si neuvedomil to množstvo dlhých železných rebríkov, ktoré nás teraz čakali. Domnieval som sa, že je ich len zopár a pre psa nebudú veľmi obtiažne. Keď sme dorazili k prvému rebríku, zarazila ma jeho dĺžka a vertikálny charakter. V mylnom presvedčení, že je tento rebrík ojedinelý, sme spolu s Atim začali zostupovať. Ati bol pripnutý na vôdzke o pás batoha, pridžiaval som ho za šikovnú rúčku (na tento účel ako stvorenú) jeho DOXLOCK postroja a pomáhal mu v zostupe. Nebolo mu to po srsti, ale statočne s dôverou v svojho pána opatrne zostupoval po rebríku. Keď sme bezpečne stúpili na mokrú ale pevnú skalu, obaja sme si vydýchli. Tešil som sa, že už nás čaká len zopár reťazí, železných mostov a iných pre psa pohodlných istiacich pomôcok. Po chvíli sme došli k ďalšiemu rebríku a celkovo ich počet postupne dosť narástol. Za normálnych okolností by bolo najbezpečnejšie sa vrátiť späť, vystúpať na Malý Rozsutec a tak zostúpiť do Bieleho Potoka. Bolo však už okolo 3 popoludní a na túto variantu teda už aj dosť neskoro. Navyše som nemal predstavu, či by Ati bol ochotný vyliezť rebríkom nahor.
Nakoniec sa nám však podarilo všetky rebríky v bezpečí zdolať, aj keď to bolo pre nás oboch fyzicky aj psychicky dosť vyčerpávajúce. Keby nebolo starosti o štvornohého miláčika, bol by zostup roklinou vyhĺbehou Dierovým potokom veľmi príjemným spestrením túry. Po zdolaní posledného železného mostíka vedúceho ponad Dierový potok sme došli k smerovníku Podžiar. Ukazovateľ hovoril o bufete vzdialenom 30 m. Po našom výkone sme si nejaké to pivečko zaslúžili, žiaľ bufet bol už zatvorený.
Cez Dolné Diery k Bielemu Potoku
V Dolných Dierach sú "len" dva vodopády (1,5 a 3 m vysoké), takže stresu zo zostupu bolo o poznanie menej. Táto roklina je mimoriadne pekná a turisticky atraktívna, najmä v závere Dolných Dier pri Ostrvnom, kde kovový most lemujúci skalu vyústi v kamenný chodník vytesaný v skale. Tentokrát sme Jánošíkove Diery opustili s úľavou a pokračovali trávnatým chodníčkom až k hotelu Diery v Bielom Potoku. Výborne chladené pivo spolu s dobre pripraveným vyprážaným syrom chutili vynikajúco a zaslúžene.
Na záver
Túra na Veľký Rozsutec zo Štefanovej so zostupom cez Jánošíkove Diery do Bieleho Potoka je veľmi pekná a rozmanitá ale aj dosť náročná. Za pekného počasia treba rátať so zdržaním pri reťaziach a rebríkoch, v mokrom počasí odporúčam zvýšenú opatrnosť. V žiadnom prípade neodporúčam psíčkarom zostup so psom cez Diery, radšej zvoliť alternatívu cez Malý Rozsutec, alebo od smerovníka Pod Tanečnicou pokračovať na Vrch Podžiar po zelenej a odtiaľ po žltej na Ostrvné (túto trasu síce nepoznám, ale na mape nie sú vyznačené istiace pomôcky).
