Lačnovský kaňon

S našimi novými súputníkmi sme sa stretli ráno na železničnej stanici. Nastúpili sme do osobáku idúceho smerom do Prešova. V Prešove sme absolvovali zrýchlený presun a len tak tak sme stihli autobus do Lipoviec. Po pár invektívach od domorodcov na adresu našej štvornohej svorky sme sa usadili a sledovali srieňom pokrytú krajinu. V Lipovciach sme vystúpili a zamierili k Ústiu Lačnovského potoka. Tu sme poraňajkovali, vyčkali asi pol hodinu na Matúša, ktorý so záhadným úsmevom na tvári zmizol v lese. Pobalili sme veci a vyrazili na túru v prísnom súlade s vopred pripraveným grafikonom o veľkosti MHD lístka. Po úvodnom "rebríku" sme vošli do malebného kaňona miestami silne pripomínajúceho známe zákutia roklín v Slovenskom raji. Prechod cez kaňon trvá asi pol hodinku a končí pri asfaltke smerujúcej do obce Lačnov. Značka zákazu vjazdu okrem dopravnej obsluhy pred vstupom do dediny je síce prekvapujúca, ale zrejme aj tento fakt prispeje k dlhšiemu uchovaniu tohto krásneho miesta. Prešli sme cez dedinu, pričom sme nevideli ani živáčka, dokonca ani psov za plotmi. Pokračovali sme na Lačnovské sedlo, kde je odbočka na Kravcovú . Na lavičkách pod obrovským smrekom na Boldigáni sme sa najedli a pokračovali na Kravcovú. Tu sme sa s Matúšom chtiac nechtiac museli rozlúčiť, pretože sme nešli podľa časov v grafikone a zaručene by sme nestihli krkolomné autobusové spojenie vo Vojkovciach. Takže Matúš pokračoval cez Rajtopíky do Vojkoviec a my s Lajom sme blúdili po zle značenej ceste smerom na priesmyk. Aj keď sme pár krát zišli zo značky , priesmyk Branisko sme nakoniec našli. Z priesmyku sme zišli po asfaltke smerom na Motorest Branisko. Tu sme sa posilnili horúcim čajom a čerešňovicou a vyčkali na Ingušku, ktorá pre nás musela prísť autom, keďže odtiaľto žiadne spojenie do Lendaku neexistuje.