Ako už v poslednej dobe bývalo zvykom, vyrazili sme z Lendaku vlakom ráno o 6.22. V Poprade sme čakali na prípoj do Tatranskej kotliny vyše pol hodiny. Vystúpili sme na zastávke, upravili výstroj a vyrazili. Na prvé rázcestie sme šli skratkou, ktorú nám nedávno ukázal strážca parkoviska. Zrýchleným krokom sme minuli skupinu obéznejších zahraničných turistov smerujúcich ku Belianskej jaskyni, odbočili na skratku a vychodeným chodníčkom pokračovali až k rázcestiu Šumivý prameň. Od rázcestia sa postupuje viac-menej otvoreným priestranstvom a na prudkom slnku je to dosť zaberačka. Prekonali sme prevýšenie a vstúpili do lesa. Tu sa už prevýšenie zmierňuje a chladnejšia klíma spolu s výhľadmi na Lomńický a Kežmarský štít nám spríjemňuje cestu. V čase približne podľa hríbika sme dorazili na chatu Plesnivec. Opäť nás privítal zákaz vstupu so psom do chaty, tentoraz bol chatár vľúdnejší. Dali sme si kofolu a hrachovú polievku a vybrali sa ďalej. Čakal nás najnáročnejší úsek dnešného dňa - prekonanie prudkého traverzového prevýšenia. Po asi pol hodine sme to mali za sebou a začalo mierne klesanie, ktoré vyústilo do nádherného údolia ohraničeného z ľavej strany východnou časťou Vysokých Tatier a z pravej strany Belianskymi Tatrami. K Veľkému Bielemu plesu ešte vedie miernejšie stúpanie a otvára sa nám úchvatná panoráma Veľkej Svišťovky, Kežmarských štítov, Pyšného štítu, Jahňacieho štítu a pred nami sa týči Belianska kopa. Ati vzbudil veľký záujem početnej poľskej skupiny, avšak následkom typickej nedôverčivosti voči cudzím sa obratne vyhýba pokusom o pohladkanie. Zastavujeme sa pri plese a oddychujeme. Po chvíli vyrážame na posledné stúpanie do Kopského sedla. Dopredu nás ženie fakt, že týmto dnes stúpanie už máme za sebou. Sedlo je pomerne frekventovanou križovatkou, stretávame sa s množstvom turistov prúdiacich z Javoriny, Monkovej doliny a Veľkého Bieleho plesa. Kvôli časovej tiesni pokračujeme smerom na Javorinu. Trasa vedie úzkym traverzovým chodníkom s výhľadom na Jahňací štít, Havrana a Muráň. V popoludňajšom prudkom slnku hľadáme tienisté zákutia na krátke oddychy. Po asi hodinke klesania prichádzame ku pomníku pastierskych vojen, ktorý si Ati zvolí za svoju pozorovateľňu. Prichádzajú prvé dažďové kvapky a my sa stihneme schovať pod prístreškom v blízkosti 2 drevených medveďov. Stojaci medveď Atiho vôbec nezaujíma, znepokojuje ho však po štyroch kráčajúci medveď /nevydáva žiaden pach a je niekoľkonásobne väčší/. Čaká nás ešte záverečný cca hodinový úsek náučným chodníkom. Chodník podrobne popisuje jednotlivé zaujímavosti. Zastihla nás ďalšia prehánka a tak sa dlho nezdržujeme ani v malebnej roklinke. Prichádzame k drevenej zástavbe a následne hríbiku Pod Muráňom, odkiaľ je to do Javoriny už len pol hodinka. Míňame futuristickú elektrárenskú stavbu a pri chôdzi pozorujeme vodné pary stúpajúce z potoka nahor. Tesne pred vstupom do Javoriny znepokojíme menšiu skupinku kôz a asi po piatich minútach prichádzame na zastávku. Autobus sme nestihli, do odchodu ďalšieho máme vyše hodiny času. Pohodlne sa rozložíme na zastávke a sledujeme rušné dianie v protiľahlom Sklepe. Čulý ruch by mu mohli závidieť mnohé obchodné centrá. Autobus prichádza s meškaním a šoféra nijak zvlášť netrápi dodržanie času príchodu do Popradu. Z posledných síl dobiehame na vlakovú stanicu, kde sa dozvedáme, že náš vlak ešte neodišiel, ba dokonca, že má 20 minútové meškanie. Po príchode sa vo vlaku pohohlne usadíme vo vyhriatom kupé /okno sa otvoriť nedá a kúrenie je zapnuté../ V Margecanoch sa k nám pripoja ďaší členovia Kakáča, ktorí boli brigádovať na chate v Mlynkách. Niečo po desiatej večer vystupujeme konečne v Lendaku z vlaku.
