Hrebeňovka Krivánskej Malej Fatry - 1 deň

Z Lendaku sme Icéčkom vyrazili do Žiliny o 12.44. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, okolo pol štvrtej sme boli na mieste a presunuli sa cez trhovisko pripomínajúce vietnamský bazár na autobusovú stanicu. Tu nás už čakal Štajo, ťahúň z Polonín. Neznalí pomerov, pokúšali sme sa v autobuse dozvedieť viac informácií od Danielky a jej sestry, ktorej tvár sa nám nepodarilo zazrieť. Na základe zistených informácií sme vystúpili o zastávku ďalej, ale po telefonáte sme sa za pár minút presunuli do penziónu Biely potok. Ubytovanie bolo lacné /300,- Sk/noc + 80,- Sk za raňajky, ktoré nám domáca nachystala na 4.30 hod. ráno/. Zložili sme batohy a vybrali sa na večeru do cca 10 min. vzdialeného hotela Diery. Večera bola naozaj opulentná, dopriali sme si výdatne všakovakých dobrôt. Počas konzumácie horca a hrania oka sa večer pretiahol až do záverečnej. Za tmy sme sa vrátili na privát a zaľahli spať. Ráno sme vstali o 5.00, najedli sa a o 6.00 hod. vydali naspäť k hotelu Diery, kde bol počiatočný hríbik dnešnej trasy. Podľa hikeplaneru nás dnes čakalo 18,5 km, 2 022 m prevýšenia, 1177 m klesania a mali sme to zdolať za 8.19 hod.. Vstup do Dolných dier najprv vedie cez lúku, pokračuje niekoľkými kovovými mostíkmi až vyústi do rokliny s potôčikom. Stúpame malebnou scenériou s množstvom vodných kaskád až na Ostrvné. Po ďalších 15 minútach prichádzame na Podžiar, kde sa nachádza bufet /samozrejme v týchto skorých ranných hodinách ešte zatvorený/. Zľava tu vyúsťuje žltá značka vedúca Novými dierami. Po 45 minútach kráčania striedavo lesom, striedavo roklinou prichádzame na hríbik Pod Pálenicou. Náučný chodník je čerstvo zrekonštruovaný, jediná výhrada by snáď mohla smerovať ku kovovým plošinám so zarážkami, ktoré sú aj za suchého počasia pomerne klzké. V Slovenskom raji sú podobné úseky zabezpečené kmeňmi stromov so zárezmi. V ďalšom úseku k hríbiku Pod Tanečnicou sme prekonali posledné istiace prostriedky a ocitli sa na lúčke s vyčnievajúcimi dolomitickými vápencami a výhľadmi na Malý a Veľký Rozsutec. Krása tohto miesta nám učarila a tak sme si tu chvíľu oddýchli a zdržali sa. Po desiatich minútach stúpania sme došli na sedlo Medzirozsutce. Doľava sa ide na Malý Rozsutec, doprava na Veľký Rozsutec. Pre časovú tieseň sme sa teda vybrali doprava. Na dvojkilometrovom úseku sme mali prekonať cca 440 výškových metrov. Smrekový les postupne vystriedala kosodrevina a ukázal sa výhľad na Medziholie. Po niečo vyše hodine sme vyšli na vrcholový chodník, prekonali reťazou zaistený úsek a odfotili sa pri vrcholovom kríži. Bolo asi 10 hodín a zhora bolo vidieť pomerne čulý traffic na Medziholí. Začali sme teda zostupovať. Terén bol dosť exponovaný, pomerne často zaistený reťazami. V poslednej tretine sme vošli do smrekového lesa a po zdolaní 425 m preníženia sme sa ocitli na Medziholí. Bolo tu početné zastúpenie sviatočných turistov zo Štefanovej a tak sme si našli odľahlejšie miestečko na oddych. Pred sebou sme mali ďalšie výrazné /420 m/ stúpanie na Stoh. Opäť sme vošli do lesa, ktorý však vystriedal hôľnatý terén s rozsiahlymi čučoriedkovými porastmi. Pri oddychu počas stúpania sme sa teda občerstvovali čučoriedkami a za niečo vyše hodiny sme sa ocitli na vrchole Stoha. Tu sme si našli záveterné miesto, naobedovali sa a niektorí aj pospali. Mali sme za sebou cca 2/3 trasy, čakalo nás 300 m preníženie na Chrbát Stohu, 230 m stúpanie na Poludňový Grúň a vyše 220 m stúpanie na Sedlo za Hromovým. V rekordnom čase sme zostúpili zo Stohu, trocha nás prekvapil dlhý úsek listnatého lesa v sedle. Pred sebou sme mali pomerne dlhý hrebeň, unavení sme sa utešovali, že už len vystúpame na Poludňový Grúň, Hromové a klesneme na Sedlo za Hromovým a chatu pod Chlebom. Na Poludňovom Grúni sme vytiahli mapu, zorientovali sa a s nádejou vykročili. Predpokladali sme, že nám treba zdolať ešte jeden kopec a sme tam. Samozrejme tých kopcov bolo viac, ale nakoniec sme sa šťastní ocitli na Sedle za Hromovým. Chata bola vzdialená už len 1/2 hodiny a bola dokonca na dohľad. Približne v čase sme tam aj dorazili, privítal nás prívetivý chatár. Ubytovali sme sa, vybrali si trojposchodovú posteľ, zložili veci a pobrali sa osprchovať. Na chate sprchy nie sú, pred chatou je veľká železná nádrž napájaná prameňom a okrem iného slúži aj ako prostriedok osobnej hygieny. Osviežení sme si dali výborný segedínsky guláš, buchty na pare. Noc stála 170,- Sk, jedlo a nápoje boli tiež lacné. K večeru sa začali zbierať ďalší okoloidúci, až sa chata pomerne zaplnila. Opäť sme si zahrali karty a o 10 večer sa pobrali spať. Z jedálne k nám dlho do noci doliehal neustály chichot našich dvoch dredatých poľských spolunocľažníkov /zjavne sa nachádzajúcich pod vplyvom ľahkých psychotropných látok/. Boli ale tak v pohode, že sa na nich absolútne nedalo hnevať.