Počas jednej búrlivej noci skrsol nápad vybrať sa znova po dlhšom čase do Tatier. Večer sa prihlásilo množstvo záujemcov, na koniec sme ráno ako vždy nastupovali do vlaku v Lendaku len my dvaja s K. Vo vlaku sme ešte dohodli stretko s Martinou v Štrbe. Po pol hodine čakania došla a odviezla nás na Štrbské pleso. Na parkovisku pri plese mala náborový stánok armáda SR /na druhý deň sme sa dozvedeli, že organizovali hromadný výstup na Kriváň/. Ako skúsení turisti sme sa išli poistiť do Patrie. Keďže sme my dvaja na Kriváni boli už pred rokom, skúšali sme Martinu zlomiť na Kôprovský štít. Keď sa jej do očí začali tisnúť prvé slzy sklamania, nechali sme to tak, objednali kávu, koláčik a aperitív a konečne sa vybrali na túru. Počasie bolo hmlisté, ale nepršalo. Keď sme opúšťali chodník pri plese, Č si spomenul, že klobúk nechal v reštaurácii. Ihneď sme do pátracej akcie cez mobily zapojili recepčného aj čašníčku, ale klobúk už bol fuč. Sklamaný Č sa pre istotu ešte raz pozrel do batoha a samozrejme, klobúk bol v ňom. Po tejto úvodnej historke sme sa vydali známou, nezáživnou cestou ku Jamskému plesu. Pri plese sme si trocha povegetili. Belinda vyprovokovala incident so starším manželským párom, keď sa s nimi celá šťastná išla zvítať. Chlapík začal vykrikovať, nech si toho psa berieme preč... Trochu sme sa prekárali, ale nechali sme to tak a pobrali sa ďalej našim smerom. Po asi polhodinovom stúpaní sme vyšli z lesa a vošli do pásma kosodreviny. Obloha bola zatiahnutá, viditeľnosť mizivá. Po kilometri stúpania sme sa zastavili na rovnejšom úseku na oddych. Niečo sme pojedli, Belinda zatiaľ zahnala na ústup krvilačného retrievera. Po krátkej prestávke sme vystúpali na traverz smerujúci ku Krivánskemu žľabu. Oproti nám prúdili masy ľudí, čo už mali výstup za sebou. V žľabe bolo ako aj pred rokom chladno, aj počasie sa zhoršovalo. Nasledoval posledný úsek, samotný výstup na vrchol - podľa hríbika 45 minút. K s Belindou nás opustili /predsa len pre takého malého psíka je to trocha nebezpečné/. Terén má miestami dvojkovú obťiažnosť, s Martinou obdivujeme dôchodcov urputne zdolávajúcich prekážky. Nakoniec vystúpame až ku charakteristickému dvojkrížu a nechávame sa fotiť. Prichádza aj zmiešaná dvojica s bratislavským prízvukom s čímsi huňatým v náručí. Nedalo nám to a vyzvedali sme, že čo je to za tvora. Dozvedeli sme sa, že činčila /tuším sa volala Mišo/. Naobedovali sme sa a vydali na cestu nadol. Asi v polovici Kriváňa sa okolité mraky a hmla roztiahli, vyšlo slniečko a nám sa odkryli nádherné výhľady /obdobne ako pred rokom/. Cesta na Štrbské pleso ubiehala rýchlo pri družnom rozhovore. K s Belindou nás čakali pri Furkotke, kde sme nakoniec dorazili aj my. Najedli sme sa, nasadli do auta a vydali sa naspäť do Lendaku.
